TAJOMSTVÁ 
          
Už slnce za hory pozlátené padá
a sen sladký pokoj prírode podáva;
s mladým sa večerom hrá dolinka mladá
a zora milý blesk láskave uspáva:
Cítim to, sladko mi doba táto hovie,
ale čo to za slasť, ktože mi odpovie?

A tichá noc mrakom svety naše kryje
a svetlá čarovné jasným nebom seje;
zrak môj sa do bleskov nebeských zavije
a celým sa srdcom sladký cit rozleje:
Hľadím, že snáď blesk ten na to mi odpovie,
čo v ňom oko moje teší? ktože ho vie?

Nad horou strašná vylietla čierňava,
hrmí, hromy bijú, blýska sa a leje,
utíchne; — od hory k druhej hore vstáva
dúha a slnce sa milé zas usmeje:
Oko moje v slze radostnej sa topí,
ale čo za radosť to? kto ju pochopí?

Pod lipou si pekná mladucha sedela,
spievala ľúbezne a vienočky vila,
tvár sa jej pod ružou červenou belela
a v oku sa hviezda ranná roziskrila:
V jej krásach sladko sa oko moje baví,
ale krásu tých krás ktože mi vyjaví?