OTÁZKA A ODPOVEĎ 
          
    Kde silný pekne Oceán hučí
vstred spenených vôd zázrakov,
v samoty rád bych tam náručí
lietať pod tieňom oblakov:
slávičím spevom očarený
pozemskej striasť sa ťažoby,
čistým živlom sem-tam vozený
chrániť sa hriešnej poroby.
Len zriedka dotknúť breh zelený,
lež neopustiť verný čln,
uvoľniť z tŕňov kvet červený
a letieť zas, zas poľom vĺn:
obzerať z diaľky svoje stáda,
čo v kvetných trávach bujnejú,
počúvať, jak si žnica mladá
spieva žiaľ, ľúbosť, nádeju:
piť čerstvosť z jasných vôd kryštálu,
čo prudšie tok žíl nevalí,
hlad znivočiť v svetla ideálu,
čo nikdy tieň ho nekalí.

V akých to túžbach duša ti krahne?
Čo dá želanie potrebe?
Keď svet ťa krásou k sebe netiahne,
silou ho tiahni ty k sebe!
Čo bys’ aj mohol odňať sa svetu,
cit vlastný zas ťa mu vráti,
ľúbosť po svojom túži rozkvetu
a plače za tým, čo stratí.
Fialky krása darmo čas prosí,
žiaľ večný brat je boľasti;
priepasti ľudstvo v živote nosí
hlbšie nad pekla priepasti:
ty hľadíš do nich, tŕpneš, utekáš,
naspak ťa nesie duch viery,
čo ľúbiš a to, čoho sa ľakáš,
konečne predsa ťa zmieri:
lebo jak jasná bledosť mesiaca
borí sa s mrakmi oblakov,
tak život je len zmena a práca,
až svet zmizne ti zo zrakov!