Kultúra starovekého Grécka
Literatúra
Grécka literatúra začína v 9. stor. pred Kr. Homérom. Gréci vymysleli moderný epos, drámu, teda komédiu a tragédiu a historiografiu. Najvýznamnejší starovekí spisovatelia boli napr. Sofokles, Euripides, Aischylos, Aristofanes, Thoukydides, Hérodotos či Plutarchos z Chaironeie. Z filozofov najznámejší Platón a Aristoteles. Viac
Filozofia
Staroveké Grécko je kolískou antickej filozofie, ktorá sa stala základom súčasnej európskej filozofie, ale aj vedy a techniky.
Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá a vznikajú štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti. Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Filozofia vznikla v maloázijskej Iónii, kde miestni vysoko civilizovaní Gréci preberali rozličné myšlienkové podnety od vyspelých orientálnych národov. Práve tu vzniká milétska (iónska) škola, ktorá položila základy filozofie. Filozofia sa rozšírila aj do iných centier gréckej kultúry, najmä do Atén a tiež do južnej Itálie (známa Eleatská škola).
Vývoj otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie.
Delíme ho na štyri obdobia:
Hudba, tance a zábava
Hudba bola pre starých Grékov veľmi dôležitou súčasťou života, čo u Grékov pretrvalo dodnes. Grécke slovo hudba (mousiké), pochádza od slova múza, pričom múza hudby bola Melpomené (od slovesa melpein = vznešene spievať, prednášať hymny). Starogrécka hudba čerpala z orientálnych (maloázijských) tradícií miestnych národov. Hudobné nástroje boli strunové (lýra, mandolína tamburas, kithara) a dychové (aulos, diaulos, syrinx). Rozdeľujeme vznešené hymny na počesť bohov a ľudovú hudbu. Fragmenty hymien pre bohov sa nám čiastočne dochovali (Apollónova, Dionýzova hymna). Gréci vedeli hudbu zapisovať, čo sa tradične spája s Pytagorom, ktorý prvý zapísal tóny. Jediná staroveká kompletne dochovaná pieseň je Sikelova pieseň, ktorú maloázijský Grék Sikelos venoval svojej mŕtvej žene v 2. stor. po Kr. Gréci radi tancovali a zabávali sa, preto existovalo množstvo ľudových sviatkov na počesť bohov, či dobrej úrody. Tancovali sa kruhové tance, pričom poznáme tanec syrtos, ktorý sa uvádza na epitafe z 1. stor. a tento tanec existuje dodnes a je jedným z najobľúbenejších gréckych tancov. Iný známy tanec bol pyrrichios, tiež kruhový bojový tanec, ktorý sa považuje za najstarší tanec na svete, pretože stále existuje pod rovnakým menom a tancujú ho Pontskí Gréci. Na počesť bohov sa konali recitály hudby a prednesy či súťaže v rozličných mestách Grécka, na takýchto súťažiach sa zúčastnil aj cisár Nero. Bohovia hudby a zábavy boli Apolón a Dionýzos. Zo starogréckej hudby sa vyvinula byzantská cirkevná hudba a novogrécka hudba.
Gréci obľubovali stretávanie sa s priateľmi, počas ktorých hodovali, počúvali hudbu, či prednášali básne, spoločne debatovali a preberali aktuálne problémy. Tieto stretnutia sa nazývali Sympózia (symposia). Sympózium bolo mužské stretnutie a jediné ženy, ktoré mali povolené vstúpiť na tieto oslavy boli spoločníčky, tzv. hetéry, ktoré boli vzdelané a vedeli debatovať s mužmi. Najznámejšia hetéra bola Aspasia, ktorá bola milenkou Perikla. Tradícia sympózia je v Grécku veľmi stará, prvé doklady pochádzajú ešte z obdobia pred mykénskou civilizáciou.
Umenie a architektúra
Monumentálna architektúra sa po páde Mykénskej kultúry v Grécku začína objavovať až v archaickom období. Nie je známy pôvod gréckych architektonických slohov, predpokladať sa dajú vplyvy z Egyptu a z Malej Ázie, najmä preto, že pred vznikom monumentálnej architektúry mnohí Gréci pracovali v Egypte a susedili s vyspelými civilizáciami Malej Ázie. Tradičný megarónový pôdorys gréckeho chrámu sa však v Grécku vyskytoval ešte počas neolitických kultúr Sesklo a Dimini a pretrval aj v monumentálnych mykénskych palácoch. Rozoznávame tri typy gréckych chrámov, dórsky, iónsky a korintský. Najstarší je dórsky, ktorý pravdepodobne napodobňuje drevenú stavbu. Neskôr vzniká v Iónii iónsky sloh, ktorý je viac zdobený a typický svojou volutovou hlavicou. Korintský stĺp vznikol až koncom klasického obdobia a naplno sa presadil až v rímskej architektúre. Grécke obytné domy (oikoi) boli jednoduché, so škridlovou strechou, podlažím a dvorom (aulé). V priestrannejších domoch bola izba vyhradená na sympózia (triklinion), ženská izba (gynaikeion), mužská izba (andrón), kúpeľňa (loutron) a sklady (apothékai) či kuchyňa (optanion). Pôdorys gréckeho domu prevzali a čiastočne upravili Etruskovia a od nich ho prevzali Rimania. Paláce sa objavujú v Macedónii a následne veľkolepé paláce až v helenizme. K verejným stavbám gréckeho mesta patrí miesto zasadania občanov či vládcov (bouleuterion), krytá polyfunkčná budova stoa a tiež aj divadlo (theatron). Najznámejší grécky architekt je Hippodamos z Milétu, ktorý založil racionálne plánovanie mesta, ktoré je základom modernej architektúry.
Monumentálne sochárstvo prevzali Gréci pravdepodobne od Egypťanov, no boli to až Gréci, ktorých sochy boli presným anatomickým stvárnením ľudského tela. V archaickom období vznikajú sochy mladých chlapcov (kúros) a dievčat (koré). Ženské sochy boli spočiatku vždy zahalené, minimálne chitónom, nahé ženské sochy sa začínajú robiť až v koncom klasického obdobia, kedy grécke sochárstvo zažilo obdobie najväčšej dokonalosti. Sochárstvo helenistickej doby zachycuje ľudské emócie (radosť, smútok, utrpenie) a deti, či portréty konkrétnych osôb, čo v klasickom období nebolo. Známi sochári sú Feidias, Myrón, Praxiteles a Polykleitos.
Veľmi kvalitná bola aj grécka keramika. Spočiatku, v archaickom období boli dve hlavné centrá výroby, Atény a Korint, čiastočne maloázijské ostrovy (najmä Rodos a Chios), no v klasickej dobe sa najznámejšou stala Atická keramika, teda keramika z Atén. Išlo o čiernofigúrovú a neskôr červenofigúrovú keramiku, ktorá zobrazovala mytologické scény, oslavy, bohov, aj bežný život. Pri výpale bola použitá zložitá metóda dosiahnutia čiernej alebo červenej farby postáv a objektov. Atická keramika bola obľúbená v celom Grécku aj mimo neho, nachádzame ju v celom Stredomorí, dokonca v Západnej aj Strednej Európe, kde si ju nechali dovážať miestne elity. Najväčší odberatelia atickej keramiky boli Etruskovia, ktorí si dokonca objednávali vlastné mytologické vyobrazenia na svoju keramiku. Dokonca z Etrúrie pochádza vôbec najviac nálezov atickej keramiky. Tvary gréckej keramiky boli rôzne, od nádoby na vodu, hydria, cez krátér na miešanie vína, až po nádoby na pitie vína (kylikes), nádoby na voňavky (arybaloi), či pohrebné okrasné nádoby lekytos). Známi maliari atických keramických nádob sú Polygnotos, Achilov maliar či Agatarchos. Známe keramické dielne boli aj v juhoitalských gréckych kolóniách, ktoré boli ovplyvnené atickou keramikou.
V helenistickej dobe bola populárna aj mozaika, ktorá pochádza z Malej Ázie, tú však dochovanú nemáme, jediné grécke mozaiky pochádzajú z mesta Pella z paláca macedónskych kráľov (je tu vyobrazený aj Alexander Veľký) no mnohé grécke mozaiky boli znovu kopírované Rimanmi (napríklad mozaika Alexandra Veľkého z Pompejí). Tiež sa nám v Grécku málo dochovali ukážky nástenného maliarstvo, a ktoré bolo v dobe helenizmu veľmi populárne, no v hrobkách v Trácii (Bulharsko), či z hrobiek aristokracie a kráľov Macedónie máme ukážky tohto umenia (Kazanlăk, Vergina, Derveni-Solún). Rovnako tak rímske nástenné maliarstvo kopíruje grécke predlohy, výborné príklady sú dochované pompejské fresky.
Nálezy kovových predmetov sú vzácne. Prestížny kovový riad sa dochoval hlavne v macedónskych hrobkách (Krátér Derveni – Múzeum v Solúne), či grécky krátér z keltskej hrobky princeznej z francúzskeho Vix.
Zdroje: Wikipédia