Literatúra starovekého Grécka

Archaické obdobie (8. stor. pred Kr. – 6 stor. pred Kr.)

V tomto období prevažovala epická a lyrická poézia. Epická poézia bola svetská poézia vznešeného obsahu, ktorá obšírne rozprávala o hrdinských činoch ľudí alebo bohov. Obvykle sa sústredila na udalosti, ktoré sa odohrali v dávnej minulosti danej oblasti. Prvý známy epický básnik (epopoios) bol Homér, ktorý písal tzv. homérsku epiku. Prisudzujú sa mu dve diela, Ilias a Odysea, obidve majú 24 spevov. U Iliady je to 15 693 veršov a u Odysey je to 12 110 veršov. Sú to dva samostatné eposy v melodickom hexametri, spájajú ich však hlavní hrdinovia a niektoré udalosti. Ilias opisuje konečnú fázu desaťročnej vojny Achájcov proti Tróji, Odysea, podľa analýzy napísaná v 8.storočí pred Kr. opisuje cestu hrdinu Odysea z Tróje na Ithaku. Epická poézia mala pravdepodobne pôvod v pradávnom ústnom epickom rozprávaní. Táto epická poézia bola recitovaná alebo spievaná a sprevádzaná hrou na lýru. Do žánru archaického eposu patrí aj tzv. Epický cyklus, ktorý tvorí zbierky kratších úryvkov rozdelených do kategórii Titanomachia, Tébsky cyklus (Oidipodeia, Thebais, Epigonoi) a tzv. Trójsky cyklus (Kypria, Aithiopis, Mikra Ilias, Nostoi, Iliu persis, Telegonia). Autor týchto diel nie je známy, niekto ich pripisuje Homérovi. Z nich sa zachovali v celosti len Ílias a Odysea.

Krátka epická baseň tzv. epyllion, bola báseň v rozsahu niekoľkých sto hexametroch, jej dej obvykle opisoval život héroa alabo héroiny. Jej najčastejším námetom bola láska. Epyllia bola obľúbená hlavne v helenistickom obdodí, približne od roku 300 pred Kr.

Spisovateľ Hesiodos je predstaviteľ didaktickej epiky. Je autorom diela Theogonia, kde popisuje nástup vlády olympských bohov. Zložil aj epické básne Zrodenie bohov a Práce a dni (Erga kai hemerai), kde vo vtipnom podaní kritizuje svojho pravdepodobne vymysleného brata Persea.

Na druhej strane tu máme lyriku, ktorá začína vznikať v 7. stor. pred Kr. Názov je odvodený od gréckeho hudobného strunového nástroja lýra, ktorá často básne doprevádzala. Básnici lyriky boli často aristokrati a vystupovali proti začínajúcej tyranide. Antickí bádatelia ju rozdelili podľa typu, tematiky a formy na tri skupiny: jamb, elégiu a meliku. Jambická poézia bola veselá a samopašná, vyjadrovala osobné nálady a city, neraz mala polemický a satirický ráz. Známi básnici píšuci v jambe boli Archilochos z Paru, Hipponax z Efezu a Semónides z ostrova Amorgos. Elégia sa vyvinula z lýdskych a frýgskych pohrebných piesní. Najstarší elegický básnik, z tvorby ktorého sa zachovala len jedna báseň, bol Kalinnos z Efezu. Ďalšími jej predstaviteľmi boli boli Tyrtaios zo Sparty, Solón z Atén, Theognis z Megary, Mimnermos z Kolofónu. Jej autori často svoje diela písali pre politikov, či dokonca tyranov, ktorí im za ne platili a preto sa o elégii často hovorí ako o prvej predajnej literatúre.

Rovnako tak vzniká aj melika, spievaná recitácia (z gr. mélé-pieseň). Jej predstaviteľmi sú Alkaios z Lesbu, ktorý vystupoval proti tyranovi Pittakovi a tiež Sapfo z Lesbu a takisto aj Anakreón z ostrova Keos. Oproti melike vzniká zborová lyrika, piesne v sprievode tanca. Vznikla pravdepodobne v Sparte a spočiatku bola písaná dórsky, neskôr iónsky. Predstavitelia sú Alkman zo Sparty, Stésichoros a Ibikos zo Sicílie, Pindaros z Kynoskefalé a Simónides a Bakchylides z Keu. Títo autori často písali aj meliku.

Klasické obdobie (5. a 4. stor. pred Kr.)

V tomto období bolo centrum gréckej literatúry predovšetkým v Aténach a okolitej Atike. Predošlé žánre lyriky sú na úpadku, pretože boli písané len pre určitý okruh, ale teraz sa vytvárajú žánre pre bežný ľud. Vzniká preto divadlo – komédia a tragédia. Komédia vznikla z oslavy na počesť boha Dionýza a z tamojšieho zboru (komos). Nie je celkom jasné kde komédia vznikla, pravdepodobne v Megare, alebo na Sicílii. Komédia však bola populárna najmä v Aténach. V klasickej dobe bola komédia útočná a tvrdá, namierená proti politikom a filozofom. Známi aténski predstavitelia sú Magnes, Kratinos, Krates, Ferekrates, Eupolis, Platón a Epicharmos zo Sicílie. Najznámejším aténskym komikom je však určite Aristofanes, ktorý tvrdo kritizoval morálku, demokraciu, Sokrata a Euripida. Jeho známe diela sú Oblaky (Nefelai), Hodovníci (Daitaleis), Ženy na Thesmofóriach (Thesmoforiasusai), Žaby (Batrachoi) a Ženský snem (Ekklesiazusai). Práve posledná menovaná hra je jeho najznámejšou, je to satira na demokraciu, kde sa ženy zmocnia vlády, keď odhlasujú svoj zákon. Hra však končí typicky grécky, veľkou oslavou a tancom. Predstavitelia strednej komédie boli Alexis, Anaxandrides a Antifanes.

Oproti komédii vznikla divadelná tragédia. Tiež má svoj pôvod v oslavách boha Dionýza a slovo tragédia pochádza zo spojenie tragón odé (kozí spev). Predstavitelia sú Agathón z Atén, Ión z ostrova Chios, Aischylos z Eleusis (hry Peržania, Orestia, Prosebnice, 7. proti Tébam), Sofokles z Atén (hry Antigoné, Trachíňanky, Aias, Filoktetes, Elektra, Oidipus, Oidipus na Kolóne, Sliediči) a Euripides z Atén (hry: Médea, Heraklidovci, Hippolitos, Hekabé, Herakles, Trójanky, Helené, Ifigénia v Aulide, Ifigénia v Tauride, Kyklop).

V tomto období vzniká aj historiografia. Vyvinula sa z logografie, kedy sa spisovali len lokálne dejiny. Prvým historikom bol Herodotos z Halikarnasu. Napísal dejiny Grécko-perzskej vojny. Jeho nasledovník bol Thukydides z Atén, ktorý písal realisticky a je preto považovaný za pokročilejšieho dejepisca. Písal dejiny Peloponézskej vojny. Tretím významným historikom bol Xenofón z Atén, napísal diela Kýrova anabáza (Kyru Anabasis), Kýrova výchova (Kýru paideia) a Hellenika. Iní významní historici sú Theopompos z ostrova Chios, Dinón, a Filistos zo Syrakúz.

Rozvíja sa aj rečníctvo, ktoré sa do Atén dostáva z gréckej Sicílie. Za zakladateľov sú považovaní Sicílčania Korax a Teisias. Rečníctvo bolo pre verejné prejavy, súdne a politické. Známi aténski rečníci sicílskeho pôvodu boli Gorgias, Lysias, Antifón a Andokides. Najznámejší rečníci sú aténčania Isokrates a Demosthenes. Isokrates sa spočiatku prikláňal na stranu aténskej hegemónie v diele Panegiriko, neskôr sa však pridal na stranu Macedónie v diele Filippos. Demosthenes bol tvrdý odporca macedónskeho kráľa Filipa II., je známy svojimi štyrmi filipikami. Ďalej napísal Tri reči Olynthské či O mieri (Peri Eirenes). V diele O venci (Peri Stefani) kritizuje aténsku demokraciu.

Významná sa stáva aj filozofia. V minulosti sa jej venovali tzv. prírodní filozofi, Milétska škola a Eleatská škola. Dnes sú čiastočne dochované diela filozofa Anaximandra z Milétu, Xenofana a Parmenida z Eley. Všetky ich diela nesú názvy O prírode (Peri Fyseos). Z ostatných predsokratovských filozofov sa priamo zachovali diela Empedokla z Akragantu, ktorý napísal Očisty (Katharmoi) a O prírodnom bytí (Peri fyseos ton onton). Z klasických filozofov máme mnoho diel od Platóna z Atén, ako napr. Obrana Sokratova (Apologia Sokratus), Ion, Protagoras, Gorgias, Faidon, Symposion, Štát (Politeia), Parmenides, Zákony (Nomoi). Druhým známym autorom bol Aristoteles zo Stageiry na Chalkidiké. Písal diela ako O Rétorike (Peri Rhetorikes), O duši (Peri Psyches), Alexander alebo o kolóniach (Alexandros e hyper apoikon), Zvyky barbarov (Nomima Barbarika), Kategórie (Kategoriai) či Etika Nikomachova (Ethike Nikomacheia).

Helenistické obdobie (3.-1. stor. pred Kr.)

V tomto období sa kultúrne centrá presúvajú do Alexandrie, Pergamónu, Syrakúz a na Rodos. Atény však stále zostávajú jedno z centier gréckej kultúry. V lyrike prevláda jemná poézia, určená už predovšetkým vzdelaným vrstvám a panovníkom. Ustupuje sa od veľkých hrdinských eposov, naopak populárna je ľúbostná lyrika. Známy predstaviteľ je Kallimachos z Kyrené, ktorí písal diela Pôvod (Aitia), Hymny (Hymnoi), Jamby (Iamboi) a Hekalé. O návrat k monumentálnej epike sa pokúsil Apollonios Rodský z Alexandrie dielom Argonautika, bol však neúspešný. Oveľa väčší úspech si získal filologickým dielom O básnikovi Archilochovi (Peri Archilichu). Básnik Theokritos zo Syrakúz písal na námety sicílskych ľudových piesní v dielach Dožínky (Thalysia), Syrakúzanky (Syrakusai). Populárna je aj parodická poézia, často sa parodujú rôzni grécki hrdinovia. Takéto diela sú napr. Žabomyšia vojna (Batrachomyomachia) a Margites.

Komédiu v tomto období reprezentuje Aténčan Menandros. Z komédie sa už vytráca tvrdá uštipačnosť a útočnosť, teraz len s trpkosťou poukazuje na danú dobu. Menandrove diela opisujú pirátske útoky na Grécko, či slabú pôrodnosť.

Veľmi významná je aj vedecká literatúra, čo je následkom podporovania vied zo strany helenistických panovníkov. Známi matematici boli Euklides, ktorý napísal 13. kníh pod názvom Základy (Stoichia), či Archimedes zo Syrakúz s dielom Mechanika (Mechaniké). Z geografie boli známi Eratosthenes z Kyrené (Geografika) a v neskrošom období Klaudios Ptolemaios z Alexandrie a Strabón z pontskej Amaseie. V helenizme vznikajú knižnice, najznámejšia bola v Alexandrii, kde sa sústredili a zbierali slávne diela. Zároveň sa začína s literárnou kritikou a komentami. Známi filológovia bol Filetas z Kosu, Zenondos, Kallimachos z Kyrené, Eratosthenes, Apollonios Rodský, Aristofanes Byzantský, Aristarchos zo Samothraké a Krates z Mallu.

V helenizme vznikol aj román. Jeho pôvod nie je objasnený, mohol mať aj orientálny pôvod. Najstarší román od neznámeho autora pochádza z 1. stor. pred Kr. a nazýva sa Assyriaka, príbeh o asýrskom kráľovi Ninovi a jeho žene Semiramide.

Posledným žánrom archaického obdobia je bájka, založená na ľudovej tradícii, známy predstaviteľ je Ezop (gr. Aisópos).

Zdroj: Wikipédia