Národnostné a jazykové pomery

Ruská štatistika evidovala oficiálne pri sčítaní obyvateľstva z v roku 2010 193 národností (etnických jednotiek), fakticky je však počet národností najmenej 300, keďže respondenti pri sčítaní uviedli ako svoju národnostnú príslušnosť ďalších 111 položiek. Najpočetnejšou národnosťou sú Rusi (111 miliónov, cca 78 %; počet obyvateľov, ktorí si uviedli v štatistike ruský jazyk ako rodný je až 83 %, t. j. pozoruhodná časť príslušníkov neruských národností považuje za svoj rodný ruštinu). Stojí za zmienku, že v v roku 1989 sa pri sčítaní prihlásilo k ruskej národnosti až 120 miliónov obyvateľov. Najpočetnejšou etnickou menšinou v Rusku sú Tatári (5,3 miliónov; v roku 1989 to bolo 5,5 miliónov), ďalšie väčšie národnosti nepresahujú počet 1,5 miliónov (Bašikiri, Čuvaši, Čečenci). Veľkú skupinu tvoria tzv. malé národnosti s populáciou menej ako 100 tisíc., celé desiatky národností majú rádovo iba tisícky alebo stovky príslušníkov.

Z jazykového hľadiska je najpočetnejšia indoeurópska rodina, ktorú v RF reprezentuje okrem skupiny slovanských jazykov (ruština, ukrajinčina a bieloruština) aj indická skupina (rómčina), germánska skupina (dialekty nemčiny a jidiš), románska skupina (moldavčina), iránska skupina (tadžičtina, osetínčina, kurdčina) a baltská skupina (litovčina a lotyština). Okrem toho k indoeurópskej rodine patrí aj gréčtina a arménčina.

Altajskú rodinu reprezentujú turkické jazyky (uzbecký, kazašský, turkménsky, kirgizský, azerbajdžanský, tatársky, čuvašský, baškirský, jakutský), mongolská jazyková skupina (buriatčina a kalmyčtina) a tungusko-mančžurská skupina (tunguzský, evenský a nanajský jazyk). Ugrofínsku rodinu reprezentuje skupina pobaltská (estónčina, karélčina), volžská skupina (napr. marijčina), permská skupina (udmurtský a komijský jazyk) a obsko-ugorská skupina (samodijské jazyky).

Veľmi rôznorodá je z etnického, resp. jazykového hľadiska oblasť Kaukazu, kde popri turkických jazykoch dominuje kaukazská rodina, ktorá je čo do počtu jazykov najväčšia a tvorí ju asi 50 jazykov. Člení sa na niekoľko skupín, medzi nimi je napr. kartvelská skupina (gruzínčina), abcházsko-adygejská skupina (abcházčina, adygejčina, kabardino-čerkesčina), našská skupina (čečenský a ingušský jazyk) a početná dagestanská skupina (napr. avarčina, lezgínčina, dargínčina).

K paleoázijským jazykom sa zaraďujú skupiny kamčatsko-čukotská, jenisejská a eskimácko-aleutská.

Situácia na európskom území Ruska
V piatich federálnych okruhoch, ktoré ležia na európskom území Ruska, žije podľa sčítania z v roku 2010 cca 105 miliónov obyvateľov, t. j. 73 % celej populácie RF. Väčšina z tunajších 56 subjektov federácie má prevažne etnicky ruskú populáciu. Takáto situácia je napr. aj v Komijskej republike (z cca 870 tisíc. obyvateľov je Rusov cca 550 tisíc. a Komijcov iba 200 tisíc.), v Adygejskej republike (zo 440 tisíc. je Rusov 270 tisíc. a Adygejcov 110 tisíc.) alebo v Neneckom autonómnom okruhu (z cca 40 tisíc. obyvateľov je 27 tisíc. Rusov, 7,5 tisíc. Nencov a 3,6 tisíc. Komijcov).

Iný je národnostný obraz v ľudnatejšom Tatarstane, kde z 3,8 miliónov obyvateľov tvoria Tatári s cca 2 miliónov miernu väčšinu (Rusov je tu asi 1,5 miliónov). V niekoľkých republikách na juhu európskeho Ruska má dokonca pôvodné obyvateľstvo výraznú prevahu. V Kalmycku sa z 280 tisíc. obyvateľov hlási až 160 tisíc. ku kalmyckej národnosti (Rusov je necelých 90 tisíc.), v mnohonárodnostnom Dagestane je z takmer 3 miliónov obyvateľov cca 850 tisíc. Avarov, takmer 500 tisíc. Dargíncov, cca po 400 tisíc. Kumykov a Lezgínov, pričom Rusi s počtom cca 100 tisíc. tu tvoria relatívne malú menšinu. Marginálnu pozíciu má ruská menšina aj v ďalších kaukazských republikách, napr. v Čečensku je z 1,3 miliónov populácie 1,2 miliónov Čečencov a Rusov tu po nedávnych vojnách ostalo iba cca 20 tisíc. Výrazne monoetnické je aj susedné Ingušsko, kde sa zo 400 tisíc. obyvateľov až 380 tisíc. hlási k ingušskej národnosti. Pokiaľ ide ukazovatele rastu či poklesu obyvateľstva z hľadiska etnickej skladby, treba povedať, že počet obyvateľov, ktorí sa v týchto republikách hlásia k ruskej národnosti, za ostatných 10 rokov klesá, niekde aj veľmi výrazne, kým počet tých, ktorí sa hlásia k etnickej identite pôvodného obyvateľstva rastie, niekde aj aj veľmi výrazne. Ako etnografickú pozoruhodnosť možno uviesť, že veľmi výrazné prírastky populácie majú inak maličké menšiny Kurdov a Romov, ktorých počet sa napr. v Adygejskej republike počíta rádovo na tisíce.

Situácia na ázijskom území Ruska
V troch federálnych okruhoch, ktoré patria k ázijským teritóriám Ruska, žije podľa sčítania z v roku 2010 necelých 38 miliónov obyvateľov (takmer 27% celej populácie RF). Väčšina z nich sa hlási k ruskej národnosti, no napr. v Republike Tuva tvoria obyvatelia ruského, resp. slovanského pôvodu iba cca pätinu. Najväčšiu neslovanskú etnickú skupinu predstavujú turecké národy. K nim patria Tuvania, Jakuti a Chakasi. Z 300 tisíc. obyvateľov Tuvianskej republiky je vyše 200 tisíc. etnických Tuvanov.

Pomerne veľký počet príslušníkov má aj mongolská jazyková skupina (celkovo cca 600 tisíc.), ku ktorej patria napr. Buriati. Okrem toho však na Sibíri žijú asi štyri desiatky menších etník, ku ktorým sa hlási celkovo cca 200 tisícobyvateľov. Eviduje ich oficiálny register malých pôvodných národov Severu, Sibíri a Ďalekého Východu. Sú medzi nimi etniká, ktorých existencia nie je bezprostredne ohrozená (Chanti – príbuzní Maďarov – v západnej Sibíri, Eveni v Republike Sacha, Čukčovia na Čukotke), ale aj etniká, ktorým hrozí vyhynutie: kamčatskí Aleuti (v roku 2002 – 540) či Jenci na dolnom Jeniseji (v roku 2002 – cca 200).

Etnicky veľmi pestrý je Čukotský autonómny okruh, kde sa cca 50 tisíc obyvateľov prihlásilo k 86 národnostiam (Rusov je asi polovica, Čukčov asi štvrtina). Bohatý na málopočetné národy je aj Chabarovský kraj, kde žije až 25 malých etník s celkovým počtom 24 000 obyvateľov.

V 20. stor. sa etnická mapa Sibíri výrazne zmenila najmä v dôsledku industrializácie a prílevu migrantov za sovietskych čias. Tak ako na sklonku 19. stor. stimulovala zaľudňovanie Sibíri výstavba Transsibírskej magistrály, v sovietskych časoch sa takýmto novým podnetom stala „celozväzová komsomolská stavba“ - Bajkalsko-Amurská magistrála, ktorá vedie okolo jazera Bajkal (1972-1984). V druhej polovici 20. stor. sťahovanie občanov ZSSR do nehostinných oblastí Sibíri pokračovalo aj vďaka tomu, že štát ho podporoval štedrými dotáciami, platovým zvýhodňovaním, uprednostňovaním v zásobovaní atď. Sovietizácia Sibíri znamenala dramatické zmeny v spôsobe života pôvodných obyvateľov, zväčša nomádov, ktorých štát nútil usadiť sa. Kultúrnej „europeizácii“, resp. rusifikácii výrazne napomohlo zavedenie povinnej školskej dochádzky. Viaceré z pôvodných národov Sibíri síce za sovietskeho režimu získali písmo, literatúru a vzdelancov, no je otázka, nakoľko z toho mali úžitok tieto národy a nakoľko ich „dobyvatelia“. Veľavravnou ilustráciou dnešnej situácie sú napr. pomery na Jakutskej štátnej univerzite v Republike Sacha, kde sa k jakutskej národnosti hlási väčšina obyvateľov (vyše 400 tisíc.) Na univerzite síce majú Fakultu jakutskej filológie, ale inak jej životu dominuje ruština (aj webová stránka univerzity www.ysu.ru je iba v ruskej a anglickej verzii), čo je neklamný znak, že jakutčina je vykázaná do sféry „nižšej“ kultúry