Administratívne členenie krajiny a politický systém

Oficiálny názov krajiny – Ruská federácia – napovedá, že nejde o unitárny štát, ale o spojenie rozličných subjektov s väčšou či menšou autonómiou. Od v roku 2014 tvorí federáciu 85 subjektov, z nich dva sú predmetom teritoriálneho sporu s Ukrajinou (Republika Krym a mesto federálneho významu Sevastopoľ; dohoda o vstupe nových subjektov do RF bola ratifikovaná v Štátnej Dume 20. marca 2014).

Medzi jednotlivými subjektmi sú veľké rozdiely nielen čo do rozlohy, počtu obyvateľstva, či životnej úrovne, ale aj čo do miery politickej autonómie. Najvyšší stupeň samostatnosti v rozhodovaní majú republiky, ktoré sú zväčša vytvorené na etnickom základe, aj keď podiel ruského obyvateľstva v nich môže byť mimoriadne vysoký. Ako príklad možno uviesť Udmurtskú republiku, kde sú titulárnym národom Udmurti, no tí v celkovom počte obyvateľov republiky predstavovali podľa sčítania obyvateľstva v roku 2002 iba 29,3 %, kým podiel Rusov presahoval 60 %. Nižší stupeň samostatnosti majú napr. autonómne okruhy, ktoré sú síce subjektmi federácie, ale zároveň tvoria súčasť iných subjektov. Okrem republík a autonómnych oblastí tvorí RF ešte 46 oblastí, 9 krajov a osobitnými subjektmi sú aj mestá Moskva, Sankt Peterburg a Sevastopoľ. Hlavy jednotlivých subjektov federácie majú rozličné označenia, no s výnimkou republík, kde sa používa titul „prezident“ alebo „hlava republiky“, je to spravidla gubernátor alebo primátor.

S cieľom posilniť vplyv ústrednej moci v subjektoch a vytvoriť podmienky pre obmedzenie partikularizmu subjektov sa v Rusku uskutočnila v roku 2000 administratívna reforma, výsledkom ktorej bol vznik tzv. federálnych okruhov, teda väčších regionálnych celkov, ktoré spájajú viacero subjektov federácie. V európskej časti RF sa nachádza 5 okruhov (Centrálny, Severo-západný, Povolžský, Južný a Severokaukazský), v ázijskej 3 (Uralský, Sibírsky a Ďalekovýchodný).

Podľa ústavy je Rusko parlamentnou demokraciou, systém vlády sa zväčša charakterizuje ako istá zmes prvkov prezidentského a poloprezidentského systému. Na rozdiel od prezidentského systému, aký je napr. v USA, existuje v Rusku funkcia predsedu vlády a vláda je podriadená prezidentovi i parlamentu. Na rozdiel od poloprezidentského systému, ktorého typickým predstaviteľom je Francúzsko, má však zodpovednosť vlády voči parlamentu skôr teoretickú povahu, prezident môže menovať premiéra podľa svojho uváženia a v istých prípadoch rozpustiť parlament.

Funkcia prezidenta nemá v RF dlhú tradíciu. V sovietskych časoch existoval kolektívny orgán vedenia štátu označovaný ako Prezídium najvyššieho sovietu, ktoré sa volilo sovietskym parlamentom a vykonávalo moc v čase medzi zasadaniami parlamentu. Mocenský vplyv tohto kolektívneho orgánu, a ani jeho predsedu, však nebol veľký a faktickú moc v krajine mal v rukách vždy prvý, resp. generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany. Po 2. svetovej vojne sa v v roku 1977-1987 a 1988-1989 posty generálneho tajomníka a predsedu Prezídia spájali rukách jednej osoby (L. Brežnev a M. Gorbačov), no takéto spojenie nebolo pre sovietsky politický systém typické. Funkcia prezidenta ZSSR a prezidenta RSFSR bola zavedená až na sklonku existencie sovietskeho štátu, v roku 1989. Od tých čias ostalo predsedovi Najvyššieho sovietu iba vedenie schôdzí parlamentu a niektoré kompetencie, dublujúce funkcie prezidenta ZSSR, resp. RSFSR. Silu pozície prezidenta od počiatku determinuje fakt, že sa volí v priamych všeobecných voľbách.

Z hľadiska formovania pozície prezidenta v ruskom politickom systéme bol kľúčovým obdobím začiatok deväťdesiatych rokov. Značné posilnenie jej priniesol ešte v rámci ZSSR neúspešný puč v auguste 1991, pri potlačení ktorého zohral dominantnú úlohu prezident RSFSR Jeľcin. Puč otriasol pozíciou sovietskeho prezidenta Gorbačova, na úkor ktorého vzrástla vo vzťahu k federálnej moci váha úradu ruského prezidenta. V nasledujúcom období sa stala silná osobná pozícia B. Jeľcina základom posilnenia úradu ruského prezidenta ako takého. Konflikty a boj o moc medzi prezidentom a orgánmi zákonodarnej moci vyústili do ústavnej krízy, ktorej výsledkom bolo, že na jeseň 1993 prezident Jeľcin rozpustil parlament, vyhlásil parlamentné voľby a referendum o novej ústave. Podľa nej dostal prezident RF široko koncipované právomoci na úkor parlamentu. Prezident vykonáva moc prostredníctvom dekrétov a výnosov, ktoré majú platnosť bez schválenia parlamentu.

Ďalšie posilnenie pozície úradu prezidenta prinieslo obdobie V. Putina. V roku 2008 sa predĺžilo funkčné obdobie prezidenta na 6 rokov, pričom toto ustanovenie vstúpilo do platnosti od volieb v roku 2012 (o úrade a činnosti prezidenta RF viac na www.kremlin.ru ).

Výkonnú moc realizuje vláda (www.government.ru) na čele s predsedom (premiérom), ktorým je v súčasnosti Dmitrij Anatolievič Medvedev. Kľúčové rezorty vlády sú však priamo podriadené prezidentovi RF. Prvým podpredsedom vlády je Igor Ivanovič Šuvalov (vláda má okrem toho 7 ďalších podpredsedov), ministrom financií (www.minfin.ru) Anton Germanovič Siluanov, ministrom zahraničných vecí (www.mid.ru) Sergej Viktorovič Lavrov, ministrom ekonomického rozvoja (www.economy.gov.ru) Alexej Valentinovič Uľukajev, ministrom vnútra (www.mvd.ru) Vladimir Alexandrovič Kolokoľcev, ministerstvo obrany vedie (www.mil.ru ) Sergej Kužugetovič Šojgu, ministerstvo školstva a vedy (www.mon.gov.ru) Dmitrij Viktorovič Livanov a ministerstvo kultúry (www.mkmk.ru) Vladimir Rostislavovič Medinskij.

Zákonodarná moc sa delí medzi vládu a dvojkomorový parlament – Federálne zhromaždenie (Федеральное Собрание) – ktorý je najvyšším reprezentatívnym a zákonodarným orgánom krajiny. Dolnú komoru predstavuje Štátna duma (Государсвенная Дума,www.duma.gov.ru ), hornú Rada federácie (Совет Федерации, www.council.gov.ru). Dumu tvorí 450 poslancov volených v parlamentných voľbách na 4 roky. V Rade federácie zasadá 170 senátorov, ktorých vysielajú subjekty federácie (každý subjekt zastupujú dvaja senátori).

V prezidentských voľbách v roku 2012 zvíťazil súčasný prezident Vladimir Vladimirovič Putin v prvom kole, keď podľa oficiálnych výsledkov získal takmer 64 % všetkých odovzdaných hlasov. Ostatné parlamentné voľby sa v RF konali v roku 2011 a zo 108 miliónov registrovaných voličov odovzdalo hlas takmer 60 miliónov. Najviac mandátov získala strana Zjednotené Rusko (Единая Россия), podporujúca prezidenta Putina, ktorá dostala 32,5 miliónov hlasov a má v Dume 238 kresiel. Prezidentova politika tak má v parlamente dlhodobo zabezpečenú nadpolovičnú väčšinu. Druhou najväčšou stranou je po voľbách 2011 Komunistická strana (92 kresiel), po nej nasleduje Spravodlivé Rusko (64 kresiel) a Liberálno-demokratická strana Ruska (56 kresiel).