Hospodárske pomery

Podľa výšky HDP v roku 2013 je Rusko ôsmou najväčšou ekonomikou sveta, v prepočte HDP na jedného obyvateľa sa však nachádza až v piatej desiatke štátov. Od hlbokej krízy, ktorá vyvrcholila v roku 1998, zažívalo trvalý hospodársky rast (v priemere 6,7 % ročne), rástli devízové rezervy, znižovala sa zahraničná zadĺženosť, posilňoval sa rubeľ, inflácia klesala a v roku 2006 sa znížila pod 10 %. Priemerné príjmy obyvateľstva sa v rokoch 2000 až 2013 mnohonásobne zvýšili.

Svetová kríza zasiahla Rusko v roku 2008 slabšie ako iné krajiny a jeho ekonomika sa po krátkom poklese rýchlo vzchopila. V roku 2011 dosiahol rast HDP 4,3 %. Hoci v ďalších rokoch už mal tento ukazovateľ klesajúcu tendenciu a v roku 2013 dosiahol iba 1,3 %, pri inflácii 6,5 % naďalej rástli reálne príjmy obyvateľstva a v roku 2013 dosahovala priemerná nominálna mzda 29 940 RUB (oproti roku 2012 vzrástla o 12,3 %). Rok 2014 potom priniesol stagnáciu a po dlhom čase aj zníženie reálnych príjmov.

Ekonomický rast Ruska umožnili vysoké ceny ropy a lacný rubeľ, prispel k nemu aj boom investícií, ekonomické reformy Putinovej vlády a následne aj rast domáceho dopytu. Veľkým problémom udržania hospodárskej prosperity je však jej veľká závislosť na vývoze ropy a plynu. Túto závislosť dobre ilustruje nasledujúce porovnanie: rozpočet RF na rok 2013 rátal s celkovými príjmami vo výške cca 439 miliárd USD, pričom príjmy RF z predaja ropy do zahraničia boli v tomto roku 194 miliárd USD a z predaja plynu 28 miliárd USD. V uvedenom roku sa pritom v RF vyťažilo rekordných vyše 523 miliónov ton ropy (na export išla takmer polovica) a cca 670 miliárd m3 zemného plynu (vyviezla sa necelá tretina). Okrem priamej závislosti rozpočtu RF na príjmoch z ropy a plynu je slabou stránkou hospodárstva aj silná orientácia celých odvetví ekonomiky na spracovanie týchto komodít, t. j. reč je nielen o vlastnom ťažobnom priemysle, ale aj o odvetviach spracovateľského priemyslu (petrochemický priemysel, metalurgia, strojárstvo, elektroenergetika), a aj o výkonoch v oblasti dopravy a stavebníctva, ktoré sú spojené s ropou, ropnými výrobkami a plynom.

Pre závislosť ruskej ekonomiky od exportu energonosičov (a teda cien ropy a plynu) došlo v roku 2013 aj k oslabeniu rubľa voči doláru a euru. Ani začiatok roka 2014 nepriniesol zmenu a úlohy vyplývajúce z ambiciózneho programu „Stratégia 2020“ sa nedarí plniť. Vláda sa pokúša podporiť ekonomický rast veľkými investičnými projektmi, ako je modernizácia Transsibírskej magistrály a BAMu, výstavba diaľnic, budovanie ropovodov a plynovodov do Číny a na iné ázijské trhy. S cieľom zvýšiť export zemného plynu na východ sa rozhodlo o vybudovaní plynovodu zo strednej Sibíri na Sachalin. V roku 2013 sa začala výstavba plynovodu South Stream, ktorý má z prepravy plynu vynechať územie Ukrajiny. Rovnako ako v prípade plynovodov Nord Stream či Jamal to môže mať negatívny vplyv aj na slovenskú ekonomiku, keďže sa obmedzí tranzit plynovodom Bratstvo, ktorý prechádza cez Ukrajinu a Slovensko. Platí to aj o tranzite ropy, pri ktorom by nahradenie dodávok plynovodom Družba cez Ukrajinu a Slovensko dodávkami cez plynovod Adria znamenalo významný výpadok príjmov do štátneho rozpočtu Slovenska.

V prvej polovici roka 2014 negatívne vplývalo na stav ruskej ekonomiky aj zhoršenie vzťahov so Západom po anexii Krymu a sankcie spojené s eskaláciou vojenského konflitktu v Ukrajine. Prognózuje sa ďalšie zníženie ekonomického rastu krajiny. Sankcie USA a EÚ sa dotkli viacerých veľkých bánk, energetických a strojárskych podnikov. Došlo k výraznému oslabeniu rubľa (v roku 2013 sa kurz pohyboval na hranici 43-44 RUB/€, v marci 2014 presiahol 50 RUB/€), očakáva sa odlev investícií. Keďže tvorba rozpočtu RF je závislá od ceny ropy, v roku 2014 sa v západných médiách zjavili úvahy, že ekonomiku Ruska možno najefektívnejšie oslabiť znížením cien ropy a plynu na svetových trhoch, ktoré sú neprimerane vysoké.

V roku 2013 bola nezamestnanosť v RF 5,5 % (v SR to bolo 14,2 %), čo predstavovalo cca 4,1 milióna ľudí bez práce. V štruktúre zamestnanosti hrá prím sektor služieb, ktorý zabezpečuje cca 62 % pracovných miest, v priemysle je zamestnaných asi 28 % pracovných síl a v pôdohospodárstve necelých 10 %.

V rámci priemyslu má kľúčovú pozíciu obranný sektor, ktorý zamestnáva 2,5 až 3 milióny ľudí. Po kríze a úpadku v deväťdesiatych rokoch sa zbrojárska produkcia za ostatné roky opäť rozvíja a najmä od roku 2007 sa teší veľkým štátnym objednávkam, súvisiacim s modernizáciou armády. Ďalším veľkým zamestnávateľom je ropný a plynárenský priemysel. Len štyri najväčšie ropné a plynárenské spoločnosti samé o sebe majú celkovo do 1 milióna zamestnancov. Hutníctvo železa a ocele (čierna metalurgia) predstavuje v celkovom objeme ruskej priemyselnej produkcie cca 10% a asi 1500 podnikov zamestnáva takmer 700 tisíc ľudí. Státisíce pracovných miest ponúka aj odvetvie farebnej metalurgie, ktorá má na ruskej priemyselnej produkcii približne rovnaký podiel, ako čierna metalurgia. V automobilovom priemysle je priamo zamestnaných cca 600 tisíc ľudí. Významný z hľadiska trhu pracovných síl je aj letecký a kozmický priemysel (asi 200 podnikov s vyše 400 tisíc zamestnancami). V ľahkom priemysle pracuje cca 500 tisíc ľudí

Vyše 80 % ornej pôdy krajiny je na juhu európskeho Ruska, v oblasti Uralu a západnej Sibíri a v týchto oblastiach je rozvinuté poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel; pre severozápadnú a centrálnu časť európskeho Ruska, Povolžie a oblasť Uralu je charakteristické rozvinuté strojárstvo, chemický priemysel, ľahký a potravinársky priemysel, energetika a sféra služieb; v severných oblastiach patrí k hlavným hospodárskym odvetviam ťažba uhlia, ropy, plynu, apatitov, niklu a iných kovových rúd, ako aj lesníctvo a rybolov; ekonomika subjektov na Ďalekom Východe je založená na ťažbe zlata, drahých kameňov, rybolove a morských produktoch.

Hospodárska výkonnosť jednotlivých regiónov je veľmi rôznorodá a prejavuje sa v nej jednak závislosť na palivovo-energetickom komplexe a jednak výrazný „moskvocentrizmus“. Viac ako polovicu daňových príjmov rozpočtu RF zabezpečuje iba niekoľko subjektov federácie – cca štvrtinu tvoria dane plynúce z Chanty-Mansijského autonómneho okruhu a ďalšiu necelú štvrtinu dane z Moskvy, kde má sídlo väčšina veľkých podnikov. Sankt Peterburg sa podieľa iba cca 4 % a veľká väčšina subjektov prispieva do rozpočtu iba zlomkami percenta. To sa, prirodzene, prejavuje aj na životnej úrovni a príjmoch obyvateľstva. V roku 2010 bola priemerná mzda v RF cca 21 tisíc rubľov, ale regionálny obraz je oveľa zložitejší. Iba v cca 20 subjektoch RF sa priemerná mzda pohybovala v rozmedzí 17 až 25 tisíc rubľov. V poldruhej desiatke subjektov bola priemerná mzda výrazne vyššia (napr. v Moskve 40 tisíc, na Čukotke 47 tisíc a v Jamalo-Neneckom AO až 53 tisíc), kým drvivej väčšine subjektov bola výrazne nižšia (v Altajskom kraji 12 tisíc a v Dagestane iba 10 tisíc rubľov).