História

Milióny rokov Nový Zéland obývali iba rastliny a vtáky. Vzhľadom ku svojej izolácii zostala krajiny bez suchozemských cicavcov. Nový Zéland na seba upozornil v roku 186, keď obrovská sopečná explózia, ktorá vytvorila jazero Taupo, osvetľovala oblohu až v ďalekom Ríme. Zostal neobjavený až do rokov 1000-1200. Antropológovia sa domnievajú, že sem v priebehu asi dvoch storočí priplávali na kanoe polynézsky moreplavci. Maoriovia novú zem nazvali Aotearoa (Zem dlhého bieleho oblaku). Väčšina Nového Zélandu bola rozdelená medzi kmeňmi do teritórií nazývaných rohe. Zdroje na týchto územiach boli ovládané kmeňmi - iwi Obvykle nemali dva iwi prekrývajúce sa rohe. Maoriovia jedli, čo im ponúkala miestna fauna, flóra a more.
Prvý Európan, ktorý objavil tieto ostrovy, bol Abel Janszoon Tasman. Holandský moreplacev, ktorý prišiel na Nový Zéland v roku 1642. Tasman pomenoval krajinu pôvodne Staten Landt, ale tento názov bol neskôr zmenený na Nieuw Zeeland a to podľa holandskej provincie Zeeland (Morská zem).
V roku 1769 oboplával slávny anglický moreplavec James Cook Nový Zéland a zmapoval jeho brehy. Mnohé miesta nesú dodnes názov, ktorý im dal. Bol t práve kapitán Cook, kto prehlásil Nový Zéland za Britské územie. Správy o existencii Nového Zélandu začali priťahovať dobrodruhov – obchodníkov, lovcov tuleňov a veľrýb.
Samuel Marsden sa vydal na Nový Zéland ako misionár spoločnosti anglikánskej cirkvi. Jeho cieľom bolo obrátiť obyvateľov na kresťanstvo a scivilizovať ich. Avšak uplynulo až deväť rokov, kým sa dal pokrstiť prvý Maor. Neskôr so silnejúcim tlakom cirkvi stále viac a viac Maoriov konvertovalo na kresťanstvo.
V roku 1840 založili britskí osadníci na Severnom ostrove mesto Wellington a Nový Zéland, lukratívny pre Spojené kráľovstvo Zvlášť pre úrodnú pôdu a miernu klímu, bol prehlásený ako závislé územie Nového južného Walesu pod britskou ochranou. K tomuto postúpeniu suverenity mohlo dôjsť až po vyjednávaní s náčelníkmi domorodých Maoriov, ktorí vďaka misionárskym snahám boli ochránení pred vyhubením. V zmluve z Waitangi z roku 1840 je Maoriom, tvoriacim 12 % populácie, zaručená rovnoprávnosť. Zmluva je tiež základom novozélandské národnej identity. Keď bolo na Južnom ostrove roku 1861 objavené zlato, krajinu zasiahla vlna osadníkov, ktorí sa tu pokúšali prísť k nejakému majetku. V 60. rokoch 19. storočia sa osadníci a Maoriovia hádal io pôdu a došlo k niekoľkým krutým vojnám, v ich dôsledku Maoriovia prišli o mnoho svojich práv a území, zdedených po predkoch. Roku 1907 sa Nový Zéland stal nezávislým štátom, zostal však viazaný silnými politickými a hospodárskymi väzbami k Veľkej Británii. Dňa 11. decembra 1931se stal naozaj nezávislým v rámci Commonwealthu. Neskôr sa krajina viac zblížila s Austráliou a ďalšími štátmi južného Tichomoria. Po období maorijských nepokojov v 70. rokoch dnes znovu ožíva záujem o maorijskú kultúru a tradíciu.

Nový Zéland je konštitučná monarchia s parlamentnou formou vlády. Je súčasťou Commonwealth Realm preto majú rovnakú hlavu štátu ako Spojené Kráľovstvo, ktorú zastupuje generálny guvernér. V súčasnosti je guvernérkou Patsy Raddy. Parlament Nového Zélandu je jednokomorový, obvyklý počet členov je 120, volených na trojročnéfunkčné obdobie. Od parlamentných volieb z roku 1996 sa používal personalizovaný pomerný volebný systém (MMP), ktorý však neskôr nahradil systém relatívnej väčšiny (FPTP). Každý volič má pri voľbe dva hlasy, ktorými oddelene hlasuje pre jedného z kandidátov v rámci svojho jednomandátového volebného obvodu a kandidátnu listinu v jednom celoštátnom obvode. Nový Zéland bol prvým štátom, v ktorom dostali ženy právo voliť (1893).