Luciferov efekt
Americký psychológ Philip Zimbardo chcel zistiť, ako by sa ľudia zachovali, keby sa dostali do autoritatívnej pozície s neobmedzenou mocou. Využili (či zneužili) by ochotne moc, ktorá im bude zverená? V roku 1971 uskutočnil dnes už slávny Stanfordský väzenský experiment v pivničných priestoroch Stanfordovej univerzity, kde nechal vybudovať napodobeninu väzenia. Zo 75 prihlásených dobrovoľníkov bolo vybraných na základe osobnostných charakteristík 24 mentálne a emočne najstabilnejších mladých mužov, ktorý boli náhodne rozdelení na 12 „väzňov” a 12 „dozorcov”.
Následne boli v jedno nedeľné ráno „väzni” vo svojich domovoch „zatknutí” a odvezení do podzemia Stanfordskej univerzity. Aby bol zážitok psychologicky čo najvierohodnejší boli väzni po príchode vyzlečení, prehľadaní, odvšivení a oblečení do lacného väzenského mundúru. Aby sa zvýšil pocit anonymity a dehumanizácie v kontakte s dozorcami sa mali hlásiť iba prideleným číslom namiesto mena. Okolo členka mali upevnenú reťaz ako symbol, že „stratili slobodu”. Na spanie dostali len matrac a jedlo bolo veľmi skromné. Dozorcovia boli oblečení do autoritatívnych uniforiem, so slnečnými okuliarmi na zabránenie akéhokoľvek očného kontaktu, putami a obuškami. Boli v službe 24 hodín denne a dostali nad väzňami úplnú kontrolu s povolením použiť akúkoľvek taktiku, ktorá sa im bude zdať vhodná na zabezpečenie poriadku.
Experiment sa zvrhol veľmi rýchlo, už počas prvých 24 hodín boli väzni podrobení šikane, trestom a ponižovaniu zo strany dozorcov a u množstva z nich sa začali prejavovať známky ťažkého mentálneho a emočného stresu. Na druhý deň väzni zorganizovali hromadnú vzburu proti neľudským podmienkam. Dozorcovia museli pracovať cezčas a rozhodli sa likvidovať vzburu použitím hasiacich prístrojov. Štandardné nástupy a počítanie väzňov sa zmenili na prehliadky krutosti, trápenia a ponižovania. Väzni boli nútení k intenzívnemu cvičeniu, telesné tresty boli častejšie a častejšie, zabavili im matrace a väzni museli spať na holej zemi. Plnenie základných hygienických potrieb sa stalo privilégiom, väzni mali zakázaný prístup do kúpeľne, prestali im dávať čistú bielizeň a dokonca aj jedlo. Záchody museli čistiť holými rukami. Vo veľmi vážnom prípade museli byť z pokusu vyradení dvaja väzni, ktorý vykazovali extrémne prejavy stresu a ťažkej depresie. Počas pokusu vykázala tretina dozorcov extrémne prejavy sadizmu. Aj sám Zimbardo, ktorý okrem toho, že sledoval a zaznamenával správanie účastníkov experimentu, pôsobil ako „riaditeľ väznice”, bol natoľko vtiahnutý do atmosféry experimentu a svojej úlohy v ňom, že ho napriek všetkým excesom dozorcov predčasne neprerušil. Urobil tak až na naliehavé odporúčanie postgraduálnej študentky Christiny Maslach, ktorá "väzenie" navštívila a ostala zhrozená situáciou, ktorá sa v experimente vyvinula.
Ukázalo sa, ako rýchlo a radikálne môže psychicky úplne zdravý človek zmeniť svoje správanie, keď sa dostanú do „totalitnej situácie”, ktorá má zjavne legitimizujúcu ideológiu a schválené pravidlá a roly. Hlavný záver, ktorý Zimbardo urobil z tohto experimentu, bol názor, že brutálne zločiny (napríklad v čase vojny) nemusia byť len dielom psychopatov, ale aj obyčajných ľudí, stačí len adekvátne vypätá situácia.
Ako Zimbardo po dlhom skúmaní zistil, dôležitým aspektom pri Luciferovom efekte je proces dehumanizácie. Dehumanizácia akejkoľvek skupiny sa stáva hlavným katalyzátorom pre nepriaznivé zaobchádzanie s ňou. Tento proces by sa dal zjednodušene vystihnúť ako potlačenie ľudskosti v človeku. Azda najznámejší príklad dehumanizácie je Hitler a jeho zaobchádzanie so Židmi. Hitlerova propaganda zobrazovala Židov iba v negatívnom svetle. Ukazoval ich ako chamtivých, s nižšou inteligenciou a degenerovanou povahou. Pre ich odlíšenie začal používať židovské hviezdy. V táboroch proces vrcholil odobraním vlastného oblečenia, oholením hlavy, nahradením mena číselným kódom a napokon aj vychudnuté telá z nedostatku stravy poslúžili na to, aby už viac nevyzerali ako ľudia.
