Vplyv autority
Sociálny psychológ Stanley Milgram vytvoril v roku 1961 experiment poslušnosti, ktorý skúmal, ako ďaleko sú ľudia schopní zájsť v poslúchaní autority, aj keď to znamená ubližovanie inému človeku.
Experimentu sa zúčastnili dobrovoľníci, ktorím bolo povedané, že ide o experiment skúmajúci účinok trestu na učenie. Každý participant dorazil do laboratória spolu so spolupracovníkom experimentátora, ktorý sa vydával za ďalšieho participanta. Následne si obaja participanti losovali svoje role. Losovanie však bolo zmanipulované tak, aby naozajstný participant mal vždy rolu učiteľa. Spolupracovníkovi experimentátora čiže „žiakovi” bola potom pripevnená na zápästie elektróda, zdanlivo pripojená ku generátoru šokov v susednej miestnosti. Taktiež mu pripútali ruku k prístroju. Experimentátor vysvetlil, že remene slúžia na to, aby zabránili prílišným pohybom alebo snahe utiecť.
„Učiteľ” mal čítať zoznam spárovaných slov (napr. modrá - obloha, divá - kačka,...) cez mikrofón žiakovi vo vedľajšej miestnosti. Úlohou žiaka bolo si dvojice slov zapamätať. Po prečítaní všetkých dvojíc začal učiteľ s menovaním prvých slov, pričom žiakovi ponúkol 4 možnosti druhého slova. Žiak mal stlačením príslušného tlačidla vyjadriť, ktoré slovo bolo pôvodne spárované s tým prvým. Jedno zo 4 čísel sa potom rozsvietilo vo vedľajšej miestnosti kde sedel učiteľ. Za každú nesprávnu odpoveď mal učiteľ žiakovi uštedriť šok v stúpajúcej intenzite.
Nástrojový panel generátora šokov obsahoval 30 identických pákových vypínačov, každý bol označený množstvom voltov. Prvé tri vypínače (15 - 45) boli označené ako „mierny šok”, ďalšie trojice ako „stredný šok”, „silný šok”, „veľmi silný šok”, „intenzívny šok”, „veľmi intenzívny šok” a „nebezpečenstvo: vážny šok”. Posledné dva vypínače boli označené „XXX”. Vždy, keď sa stisol vypínač, rozsvietilo sa pri ňom svetielko, bolo počuť elektrický bzukot a ručička počítadla voltov sa strhla doprava. Aby to bolo ešte presvedčivejšie, všetci participanti dostali ukážkový šok pred začiatkom výskumu. K ruke sa im pripla elektróda, zapol sa tretí vypínač a dostali naozajstný 45-voltový šok. Ich reakcie dokázali, že šok bol intenzívny.
Plán odpovedí žiaka bol však vopred daný. Zo začiatku zväčša nikto nenamietal, veď elektrické šoky boli slabé. Žiak však už po 300 voltovom šoku neodpovedal, tak experimentátor inštruoval zvyčajne zmäteného a znepokojeného účastníka, že absenciu odpovede má brať ako zlú odpoveď a administrovať šoky ďalej. Žiak udrel do steny ešte raz po tomto šoku a potom už nebolo počuť nič iba ticho. V tomto okamihu sa participanti inštinktívne obrátili na experimentátora, ako majú postupovať ďalej. Často namietali voči dávaniu ďalších šokov nereagujúcemu žiakovi. Experimentátor reagoval predpísaným sledom výrokov slušným, ale pevným tónom hlasu:
- „Prosím, pokračujte.”
- „Experiment si vyžaduje, aby ste pokračovali.”
- „Je absolútne nevyhnutné, aby ste pokračovali.”
- „Nemáte na výber, musíte pokračovať.”
Milgram zozbieral rôzne typy údajov v tomto výskume. Hlavnou skúmanou premennou však bol maximálny šok, ktorý participant administroval predtým, ako odmietol pokračovať. Hlavným cieľom Milgrama bolo zistiť, kam až sú schopní participanti zájsť vo svojej poslušnosti k experimentátorovi, ktorý bol v tejto situácii postavou s autoritou. Po ukončení výskumu bol participantom vysvetlený pravý zmysel výskumu, zoznámili sa so žiakom, aby videli, že neutrpel žiadnu ujmu. Keď sa Milgram pýtal svojich kolegov a študentov na univerzite, čo si myslia, koľko ľudí zo 100 poslúchne a administruje najvyšší možný šok, väčšina predpovedala, že len málo ľudí pôjde za „veľmi silný šok” a len bezvýznamné percento (0 až 3 %) bude pokračovať až k maximálnemu šoku (40 opýtaných psychiatrov si myslelo, že menej ako 1 % - len tí najsadistickejší a najzvrátenejší uštedria ten najvyšší možný šok). Prirodzene, keď sa pýtali ľudí, ako by sa oni zachovali v takejto situácii, žiadny z nich si nemyslel, že by pokračoval za tie najminimálnejšie šoky. Vo svetle týchto predikcií sú Milgramove skutočné výsledky šokujúce. Žiadny z participantov nezastal pred administrovaním 300-voltového šoku, v bode, kedy sa žiak počuteľne hodil o stenu. Až 65 % potrestalo žiaka za nezapamätanie si slovných dvojíc najsilnejšou úrovňou šokov. Títo participanti často prejavovali nepokoj, strach, zdráhanie a rozhorčenie, no autorite sa nevzopreli.
