proza

Je krásne ročné obdobie zima. Prekrásna krajina Slovenska je pokrytá bielou prikrývkou, ktorá sa zrejme vysypala anjelom, keď sa prechádzali po blankytom nebi. Chladné vody Dunaja veselo hrajú svoju pesničku, a ranná rosa padá na obrovský hrad, ktorý sa vysoko týči nad Bratislavou a zároveň ju aj chráni. Dunaj má rád aj svoje lode, ako je aj vidno, často sa s nimi hrá, rozpráva, a čas od času sa aj s niektorou poháda.

Okrem tohto má rád aj niečo iné hlavne prekrásnu zimu keď môže vidieť ako remeselník mráz ukul krásne ľadové cencúle ale aj mesto v ktorom jeho kamarátky a kamaráti kotvia, svoju ďalšiu priateľku - Bratislavu. Toto mesto sa priatelí ale aj so svojim ochrancom- hradom, ktorý ako obrátený stôl sedí si na brale a dozerá na celé okolie ako na svoje deti. Jedno z jeho najvyšších detí sa týči vysoko nad ostatnými a pozerá naňho s úctou, je to starý ale zato mládenec- Dóm sv. Martina. Pomáha svojmu otcovi strážiť menšie a neposlušnejšie deti, medzi nimi aj Galériu, ktorá nenápadné stojí v úzadí, akoby sa za niečo hanbila alebo niečo pokazila. Most, ten má dôležitú úlohu od svojho otca, na ktorú je pyšný, spája otca s jeho najmladšou dcérou Petržalkou, aby niekam neodbehla a nezatúlala sa. A celé to pokrýva sneh sťa mäkká biela perina, a dáva tomu krásu a eleganciu. Tak toto je naša Bratislava, krásne to mesto..