proza

Všetko má svoj koniec, a tak aj meče, ukuté z tvrdého ľadu, sa pomaly menia na vodu. Ľadové kráľovstvo sa mení na uplakanú krajinu. Sneh sa roztápa a ubolené konáre stromov, ktoré statočne držali bielu prikrývku si pofúkajú a zocelia rany, aby mohli onedlho vyhnať nové púčiky. Zrkadlá z ľadu sa pomaly strácajú a rieky, ktoré boli štvrtinu roka uveznené v priehľadnej truhle, pomaly rozbiehajú tok. Tak ako sa strieda deň s nocou musí sa vystriedať zima s jarou.

Jar je nádherná, je priateľka lesov, lúk aj záhrad. Zoblieka staré ošarpané kosti stromov z bielych pláśťov a oblieka im čerstvé zelené šaty zdobené pestrofarebnými kvetmi. Odmyká ústa riekam, aby nás mohli tešiť pútavou melódiou žblnkotu svojích čarovných vĺn. Všade je hluk, počuť ten očarujúci spev lietajúcich muzikantov. Slniečko a vietor sa tešia a tancujú od radosti.

Jarná príroda má svoje čaro, prináša do života radosť, smiech a dobrú náladu. Zima je nenávratne za nami a po dlhých, chladných a tmavých nociach prináša so sebou jar sladučké teplo, ktoré nahrádza teplo domáceho krbu.