Globálne otepľovanie je problémom, o ktorom
sa v súčasnosti hovorí veľmi veľa. Vo všeobecnosti je termín
globálne otepľovanie definovaný ako zvýšenie priemernej teploty
oceánov a atmosféry v mierke celej planéty počas viacerých rokov.
V užšom význame sa tento termín používa na klimatické zmeny
pozorované na prelome 20. a 21. storočia.
Od konca 19. storočia sa priemerné teploty zvýšili o 0,2 až 0,6 °C.
Najmä v posledných 25-50 rokoch sa na globálnom otepľovaní v značnej
miere podieľa činnosť človeka, a to najmä emisie skleníkových
plynov, ako napríklad oxid uhličitý (CO2).
Skleníkový efekt je prirodzený jav, ktorý existuje od počiatku našej planéty,
ak by tu nebol, na Zemi by sme mali mínus 18 stupňov Celzia. Zem by
pravdepodobne nebola vôbec vhodná pre život, ako ho poznáme, bola
by pokrytá snehom a ľadom od rovníka až k pólom. Zjednodušene,
atmosféra prepúšťa na zemský povrch slnečné žiarenie, zemský
povrch sa zohrieva a vyžaruje tepelné žiarenie smerom nahor.
Toto žiarenie zemského povrchu však už zachytávajú skleníkové plyny.
V normálnom prípade určitá časť tepelného žiarenia zo zemského
povrchu preniká späť do kozmického priestoru, no vysoká koncentrácia
skleníkových plynov v atmosfére zapríčiňuje, že práve skleníkové plyny
toto žiarenie takmer úplne pohlcujú a zohrievajú tak zemský povrch viac,
ako je potrebné. Príčinou globálneho otepľovania teda nie je samotná
existencia skleníkových plynov, ale zosilnenie ich koncentrácie vplyvom človeka.