Ľudovít Štúr

V roku 1843 spolu s Hurbanom a Hodžom kodifikoval nový slovenský spisovný jazyk na základe stredoslovenského nárečia. Potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny odôvodnil vo svojom diele Nárečia slovenskuo a potreba písania v tomto nárečí. Dokázal, že samostatný národ môže byť iba ten, ktorý má svoju jazykovú a duchovnú svojbytnosť. Hláskoslovie, morfológiu, pravopis a syntax novej slovenčiny zahrnul a vysvetlil vo svojom diele Náuka reči slovenskej.
2. kodifikácia jazyka (1843) – Štúrovský pravopis – v júli 1843 došlo k dohode o uzákonenie spisovného jazyka na spoločnej schôdzke Štúra, Hurbana a Hodžu na Hurbanovej fare v Hlbokom. Slovenčina sa stala výrazom zvýšenej štúrovskej kultúrnej a politickej aktivity. Ponecháva fonetický pravopis (píš ako počuješ). Nepoznal y iba i a tak sa mäkké slabiky museli označovať mäkčeňom (ďeďinka). Objavili rytmický zákon. Nepoužívajú ľ ani ä,ale len l. Rozpisovali ô = uo, ia, ie, iu = ja, je, ju. Tento pravopis nepozná dvojhlásky ä, ô.
Ludovit_Stur7.jpg