Vlk dravý
Vlk dravý je druh cicavca z čeľade psovitých (Canidae). Podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov vlk dravý patrí medzi najmenej ohrozené druhy, celková populácia je stabilná.
Anatómia
Veľkosť vlka závisí od druhu, množstva potravy a zemepisnej šírky. V južnejších zemepisných šírkach bývajú vlky spravidla menšie ako na severe. Najväčšie vlky žijú na Sibíri a v Kanade, kde dosahujú hmotnosť okolo 80 kg (počet týchto jedincov je však aj v týchto oblastiach nízky). Samice vážia asi o 30% menej ako samce. Priemerná váha sa podľa druhu pohybuje od 30 do 80 kg. Výška v ramene je 70 až 95 cm. Tým sa stávajú najväčšou psovitou šelmou. Ich veľkosť ešte znásobuje srsť, ktorá je v zime dlhá až 6 cm. Hriva je 15 cm široká a srsť na nej dosahuje dĺžku od 10 cm do 13 cm. Chlpy na nej vyrastajú zo svalu, ktorý ich umožňuje podvihnúť, čím vytvára dojem ešte väčšej veľkosti. Vzdialenosť od nosa po koniec chvosta sa pohybuje od 180 až 270 cm, pričom chvost dosahuje dĺžku až 50 cm. Veľkosť dospelého jedinca nadobudnú vlky za 1 rok od narodenia.
V porovnaní so psom rovnakej veľkosti má vlk užšiu hruď, nohy sú v pomere k telu dlhšie a stopy ľavých a pravých nôh sú bližšie k sebe.
Predné nohy majú väčšiu veľkosť ako zadné, pričom na predných je piaty prst uložený cca 5 cm nad labkou. Naježená srsť a špeciálna cirkulácia ich chráni pred zamrznutím. Pachové žľazy medzi prstami umožňujú vlkom lepšiu orientáciu a zároveň nimi aj informujú ostatných o svojom pohybe. Na rozdiel od človeka, vlk chodí iba po prstoch a nie po celom chodidle. Oblasť dotyku predných labiek so zemou je veľká, vďaka čomu môžu ľahšie prenášať váhu a pohybovať sa po snehu.
Čeľuste sa vyznačujú veľkou silou okolo 100 kg/cm2, čím dokážu drviť kosti – pre porovnanie, nemecký ovčiak vyvinie len polovicu tejto sily. Chrup sa skladá zo 42 zubov: 20 v hornej a 22 v dolnej časti. Tesáky môžu dorastať až do dĺžky 6,5 cm, sú mierne zahnuté, široké a ostré.
Farba vlka sa líši: môže byť sivá, biela, čierna, červená, hnedá atď. Jednotlivé farby sa medzi jedincami miešajú, vo svorke nie sú všetky vlky rovnako sfarbené. Väčšina vlkov takisto nie je jednofarebná. Sfarbenie tiež súvisí s prostredím, kde žijú Vlk etiópsky-oranžový, Vlk arktický-biely. Pri narodení majú mláďatá spravidla tmavšiu srsť a modré oči, ktoré sa približne po 10 týždňoch zmenia na zlatožlté.
Svorka
Svorka má 6 až 8 členov. V Západných Karpatoch bola stopovaním zistená priemerná veľkosť svorky v zime 4,5 jedincov. Vo vlčej svorke je istá hierarchia - od alfy po omegu. Alfa pár má mláďatá a vedie svorku, žerie prvý a ostatní jedinci sú mu podriadení. Ďalej nasledujú ostatní dospelí jedinci a mláďatá. Na svorke vlkov je dosť zaujímavé, že vlci svoje mláďatá musia vyhodiť zo svorky. Mláďatá potom musia vytvoriť novú. Keď vlci lovia, vždy počkajú kým sa obeť unaví, až potom zaútočia. Predstava prísnej lineárnej hierarchie vychádza z výskumov z chovov než z pozorovaní vo voľnej prírode. Svorka je založená na rodinných vzťahoch, jadro tvorí rodičovský pár (alebo aj samec s dvoma samicami), mláďatá zostávajú vo svorke 10 až 54 mesiacov, väčšinou ju však opúšťajú vo veku 3 rokov. Svorka môže prijať aj cudzieho mladého vlka (nie staršie vĺča než 3 roky) z inej svorky na niekoľko rokov alebo mesiacov.
Výskyt
V minulosti vlky obývali veľké oblasti Severnej Ameriky, Európy, Ázie či Blízkeho Východu. Rozširovaním ľudského osídlenia z mnohých území postupne vymizli. Hlavnými príčinami ich odstrelu boli škody, ktoré spôsobovali pastierom zabíjaním dobytka, strach obyvateľstva, že vlk je pre človeka nebezpečný, ale aj zárobok a úžitok zo surovín z vlka. Pôvodný biotop vlka bol v každom krajinnom type. V dnešnej dobe žijú vlky v rozsiahlych častiach Ruska, Európy a Kanady. Celkovo vlk nie je považovaný za ohrozený druh, aj keď niektoré lokálne populácie sú na pokraji vyhynutia. V posledných rokoch je trendom opätovná introdukcia vlkov do oblastí, kde už dlho nežijú (napríklad do Yellowstonského národného parku v USA).
3.C
2020/2021