|
novodobý zľudovelý párový tanec. Na Slovensku sa rozšíril najmä počas medzivojnového
obdobia a nadviazal na staršie polkové tance, prevzaté z poľského prostredia.
Polky sa od začiatku udomácňovania v tradičnom vidieckom tanečnom repertoári profilovali
predovšetkým ako zábavné tance na tanečných zábavách a iných spoločenských podujatiach.
Výnimočne (napr. rudľovska poľka zo Zámutova) sa uplatnili v spojení s
obyčajmi rodinného cyklu, predovšetkým so svadbou, čím sa menila ich funkcia a
postavenie v repertoári. Hudobne a choreograficky sa polky odlišovali od krútivých tancov.
Po tanečnej stránke sa vyznačovali väčšou mierou unifikovanosti a jednoduchosti tanečného prejavu.
Charakteristickým a najrozšírenejším tanečným motívom je tzv. polkový krok
(tanečná obmena premenného kroku) alebo tanečné prešľapovanie v základnom metre sprievodnej
tanečnej melódie. Príznačné pre polky je vírenie páru dvojitým rotačným pohybom voľne po
priestore. Po choreografickej stránke delíme polky do niekoľkých skupín:
a) najrozšírenejší je model jednoduchých a motivicky unifikovaných poliek, ktoré sa tancovali na celom území Slovenska; Hudobno-rytmický základ polkových melódií tvorili tanečné ľudové i autorské polkové melódie v 2/4 takte a v mierne rýchlom až rýchlom tempe. S metrikou poliek sa spájala (takmer výlučne) hra v es-tam tempe. Bohaté zastúpenie rozmanitých variantov poliek v tanečnom repertoári slovenských dedín dokladujú aj pomenovania polkových tancov, odrážajúce i pohybové rozdielnosti: ceperka (Fintice), čapkaná (Petrovice), Dala som si (Orešany), goralská poľka (horná Orava), hopspolka (Brutovce), hrozená (Vrbovce), hrožena (Raslavice), kozipolka (Pliešovce, Žaškov), krížová polka (Stankovce), skakana (Jakubany), trcipolka (Stankovany, Litava). V tanečnom repertoári pretrvávajú do súčasnosti. |