|
Predchodcom valčíka je hornorakúsky dedinský tanec ländler, ktorý počas 18.
storočia rozšírili do Viedne potulní muzikanti. Na prelome 18. a 19. storočia sa už značne
rozšíril v podnikoch viedenského predmestia. Pôvodne vyvolával pobúrenie (pri menuete sa
partneri dotýkali len špičkami prstov, vo valčíku sa „objímali“). Napriek tomu sa mu
vďaka masovej popularite podarilo presadiť sa. Na rozdiel od menuetu sa dal veľmi ľahko
naučiť a aspoň spočiatku ho bolo ľahké aj komponovať. Bol preto veľmi vhodný pre viedenské
publikum, ktoré sa chcelo baviť, ale nemalo pritom chuť ani čas učiť sa komplikované dvorné tance.
K popularite valčíka prispeli aj poprední hudobní skladatelia, hlavne Ludwig van Beethoven, Fryderyk Chopin, Anton Diabelli, Franz Schubert, alebo Karl Maria Weber, ktorí začiatkom 19. storočia povýšili valčík zo sedliackeho tanca na hudobnú formu. Takto preniesli valčík z vidieka do koncertných siení. Skladby však neboli určené na tanec, ale len na počúvanie. Napriek pomerne prísnemu absolutizmu tej doby, Habsburgovci kultúre a zábave v celku priali. Na Viedenskom kongrese v roku 1814 bol valčík oficiálne akceptovaný. Stále sa rozširujúca mestská stredná vrstva túžila po kultúre, zábave, ktorej výsledkom bol samostaný sloh, takzvaný biedermeier. Súčasťou zábavy bol samozrejme aj tanec. Zakladali sa preto stále nové tanečné lokály a dopyt po nových skladbách stále rástol. Rozvoju aj popularite valčíku napomohol Josef Lanner, ktorý namiesto stále sa opakujúcich 8 taktov (typických pre tanečný valčík v tej dobe) začal komponovať rôzne do seba plynulo prechádzajúce hudobné motívy. Do vrcholnej podoby doviedol valčík (Johann Strauss mladší). Viedenský valčík sa vyznačuje rýchlosťou a ľahkosťou. Stal sa aj základom viedenskej operetnej tvorby a ako tanec prenikol aj na cisársky dvor. Podľa Marshalla McLuhana vznikol valčík ako horúci a explozívny ľudský výraz, ktorý prelomil feudálne bariéry dvorských a zborových tancov. Podľa C. Sachsa bol dôsledkom túžby po pravde, prostote, blízkosti prírode a primitivizmu, ktorá napĺňala posledné dve tretiny osemnásteho storočia. |