História mesta Hriňová
 |
| Kostol na Raticovom vrchu |
Pôvodne súčasť Vígľašského panstva. Rozvíjala sa ako súčasť mesta Detva. V roku 1811 dostala Detva výsady mestečka. V tom čase sa začalo koncentrovať aj osídlenie v oblasti Hriňovej, čo súviselo s nárastom počtu roľníckeho obyvateľstva, ale aj s rozvojom sklárstva v tomto regióne. Uhorské ministerstvo vnútra povolilo 21. októbra 1890 osamostatnenie sa Hriňovej od Detvy. Obec sa vytvorila v politickom okrese Veľkoslatinskom. Municipiálny výbor župy Zvolenskej schválil zriaďujúci štatút dňa 5. septembra 1891 pod číslom 322/1891. Od tohto dátumu existuje Hriňová ako samostatná obec. Okrem vlastnej osady Hriňová (pod maďarským názvom Herencsvölgy) boli do novej obce začlenené mnohé okolité osady a lazy: Krivec I. a II., Slanec, Mangútovo, Štoliansko, Gondova jama, Biele Vody, Vrch Slatina, Magura, Snohy a Vrch dobroč. 1. októbra 1895 bol v Hriňovej zriadený Štátny matričný úrad. V tom istom roku sa osamostatnila obec Detvianska Huta, ku ktorej sa pričlenili osady Bratkovica, Komárno a Vrch dobroč. V čase vzniku mala Hriňová viac ako 6 000 obyvateľov. Osídlenie hriňovského chotára bolo riedke, nepravidelné. Na lazoch sa vytvárali samostatné poľnohospodárske jednotky, ktoré boli od seba značne vzdialené. Hlavným zdrojom obživy bolo obrábanie pôdy, chov dobytka, práca v lesoch, pálenie dreveného uhlia, práca v sklárskej hute a na parnej píle. Obyvateľstvo sa živilo poľnohospodárstvom a prácou v lesoch ako drevorubači, povozníci a uhliari. Významnou hospodárskou aktivitou v lokalite bolo sklárstvo, prostredníctvom ktorého zhodnocovalo Vígľašské panstvo bohaté zásoby dreva a ložiská kremeňa. Prvá sklárska huta bola postavená v rokoch 1802 - 1803 v časti Horná Hriňová. Nájomca sklárne Karol Ruber spustil prevádzku huty na rozmedzí rokov 1804 a 1805. Druhá sklárska huta bola postavená v časti Skalisko nájomcom Ignácom Pergerom v roku 1824. V priebehu roku 1840 uvažovalo panstvo o výstavbe tretej sklárne (Horná Báťková, Dežmový vrch, Nižná Kráľová, inak Bystrô), ale k realizácii nedošlo.[4] V obci sa už v roku 1860 nachádzali 3 píly. Prostredná píla v časti Pod Klopotovom je zachytená už na prvom vojenskom mapovaní z roku 1783. Neskôr bola vybudovaná parná píla s vlastnou úzkorozchodnou železnicou na sťahovanie dreva. V hornej časti obce sa nachádzal vodný mlyn. V časti U Peťkov bola v prevádzke valcha, zachytená na mape prvého stabilného katastra z roku 1866. Od prvej svetovej vojny aj v medzivojnovom období priemyselná výroba v obci a okolí upadala. Zánikom sklárne ubúdalo pracovných príležitostí. V činnosti zostala iba parná píla. Mnohí Hriňovčania sa zamestnali pri výstavbe ciest Kriváň - Kokava nad Rimavicou a Hriňová - Brezno.
 |
V rokoch hospodárskej krízy tu bolo viac ako 2000 nezamestnaných, ktorí často odchádzali za prácou za hranice vlasti, i do zámoria. Mnohodetné rodiny trpeli biedou, bytová kultúra a sociálne pomery boli podpriemerné, vysoká bola chorobnosť i úmrtnosť detí (lekár dochádzal z Detvy a pripadalo na neho viac ako 16000 obyvateľov). Do roku 1918 boli v Hriňovej dve štátne školy s maďarským vyučovacím jazykom. Na lazoch boli tzv. gazdovské školy, v ktorých skúsenejší gazdovia vyučovali deti po slovensky. Učilo sa iba počas zimných mesiacov so zameraním na čítanie a písanie. Tieto gazdovské školy vykonávali skutočne priekopnícku činnosť. Vďaka ním bolo z viac ako 6 000 obyvateľov Hriňovej len 7 % analfabetov. Po roku 1918 vybudovali nové štátne školy v Krivci, Slanci, na Blate, Bielych Vodách, v Dolnej Riečke a na Priehaline. Školy boli aj strediskami kultúrno-osvetovej práce (bývala v nich knižnica, organizovali sa rôzne kurzy, divadelné krúžky a pod.). Od začiatku 20. storočia bolo rozšírené vysťahovalectvo, množstvo obyvateľov odišlo za prácou do zahraničia. Koncom 30. rokov 20. storočia našlo mnoho nezamestnaných pracovné príležitosti pri výstavbe komunikácií (dokončievala sa železnica Banská Bystrica - Diviaky, cesta cez Čertovicu a cesta Kriváň - Oremov laz ). Tienistou stránkou bola vojna, do ktorej muselo narukovať mnoho Hriňovčanov. Počas SNP, na jeseň 1944, bolo rušno najmä v horách Poľany, kde sa sústredilo okolo 6000 partizánov, povstaleckých vojakov a rasovo prenasledovaných. Za pomoc partizánom zastrelili Nemci 9 občanov Hriňovej. Napriek silným nemeckým opevneniam na Jaseňove a Javorinke už 31. januára 1945 sa objavili na okraji Hriňovej prvé hliadky Červenej armády a 11. februára Nemci Hriňovú opúšťajú. Po druhej svetovej vojne sledujeme nový rozvoj Podpoľania. V Hriňovej ho predstavuje predovšetkým výstavba Strojárenského závodu - Závodov ťažkého strojárenstva (ZŤS). V roku 1964 vybudovali nad obcou vodnú nádrž, ktorá je zásobárňou pitnej vody pre široké okolie. Nový život prenikol aj na podpolianske lazy. Nová výstavba zvýšila kultúru bývania, ale na druhej strane narušila tradičný kolorit tohto rázovitého kraja. 1. januára 1989 sa Hriňová stala mestom. K 1. januáru 2012 má Hriňová 7711 obyvateľov.
Pamiatky
Stopy hriňovskej histórie dnes najlepšie dokumentuje zachovaná, resp. čiastočne upravená ľudová architektúra. Domy z 19. a zač. 20. storočia môžeme obdivovať na rôznych miestach rozsiahleho hriňovského chotára, predovšetkým v osadách Biele Vody a Vrch Slatina. V meste je rímskokatolícky kostol sv. Petra a Pavla apoštolov z roku 1948.
Okolie
Hrebene Javoriny a Poľany boli pokryté hustými lesmi, ktoré poskytovali kvalitné smrekové, jedľové, bukové, jaseňové a javorové drevo. V roku 1860 boli v Hriňovej tri vodné píly (pri Bratkovskom moste, u Peťkov pod Klopotovom a v Krivci – Podjaseňove). Patrili Vígľašskému veľkopanstvu. Napílené dosky, hranoly, laty využívali miestni obyvatelia, ale ich aj vyvážali do zahraničia.
Poľnohospodárstvo
Pôda na horských svahoch bola málo výnosná. Na vyklčovaných pozemkoch sa pestovali obilniny ( jačmeň, ovos, pšenica ), zemiaky, kapusta, z technických plodín ľan, a konope. Veľký význam mal chov hovädzieho dobytka a oviec, ktoré sa pásli salašníckym spôsobom. Mnohí obyvatelia nachádzali robotu v panských lesoch. Pracovali ako drevorubači, povozníci a uhliari. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje najmä pálenie dreveného uhlia (pamiatkou na túto činnosť je pomenovanie osady Uhlisko). Uhlie bolo kvalitné a na vozoch ho dopravovali až do Budapešti. Až do výstavby vodnej nádrže sa v časti v Hornej Hriňovej u Štulerov nachádzal vodný mlyn. Patril Vígľašskému panstvu a bol vybavený 2 kameňmi. Mlela sa v ňom čierna žitná múka.
Priemysel
Píla
 |
Vybudovaním parnej píly sa začal spracúvať aj drevný odpad (piliny, triesky). K vybaveniu píly patrilo osem rámových gátrov a šesť cirkulárok. Píla mala už v roku 1905 vlastnú úzko- rozchodnú železnicu (760 mm). Dopravovalo sa po nej drevo z okolitých lesov ( z Perísk a z doliny Studená jama až pri sklone 40 %) a narezané výrobky na železničnú stanicu do Kriváňa. Odtiaľ sa kvalitné rezivo vyvážalo ďaleko za hranice našej krajiny (do Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie). V roku 1962 úzkokoľajnička doslúžila, časť trasy a píla zanikli pri výstavbe priehrady.
Skláreň
 |
V polovici 15. storočia vznikla sklárska huta v Skalisku. V roku 1840 postavili novú hutu v Hriňovej a do nej preniesli časť zariadení starej sklárne. Zo začiatku sa vyrábalo iba tabuľové sklo. Po požiari a následnej obnove v r. 1895 sa začalo s produkciou rôzneho jemného brúseného skla. Huta mala dve pece, ktoré sa vykurovali drevom. Kvalitný kremeň - "kvarc" - sa ťažil blízko huty. Lacnú výrobu umožňovali aj bohaté zásoby dreva a skutočnosť, že pri výrobe skla nebolo potrebné pridávať žiadne oxidy. Výrobky hriňovských sklárov sa dostali ďaleko do sveta ( do Ruska, na Balkán, do Francúzska, Egypta, ba až do Ameriky, Japonska a Austrálie ). Skláreň zamestnávala 500 - 600 ľudí a viedli ju prvotriedni odborníci. Ročne vyprodukovala 5000 - 6000 q skla. Majiteľ huty ( Vígľašské panstvo) dával skláreň do prenájmu. Keď sa v roku 1913 zvýšilo nájomné a zároveň vzrástla aj cena dreva, sklárska výroba sa stala nerentabilnou a 15. 2. 1914 sklárske pece vyhasli. Stroje rozpredali a na konci roka 1915 bola huta úplne prázdna. Pokusy o obnovenie výroby po 1. svetovej vojne neboli úspešné. Ako zaujímavosť spomeňme, že majiteľ huty vydal v roku 1879 vlastné peniaze, ktorými vyplácal zamestnancov, a ktoré platili iba v jeho obchode.