Detva

Architektúra

Svoj nezameniteľný charakter v oblasti architektúry a s tým spojeného staviteľstva si Detva začala vytvárať ako poddanská obec od roku 1638 a s charakterom typicky toztrateného lazníckeho osídlenia. Povýšenie obce na mestečko s právom jarmokov a trhov znamenalo nové impulzy v staviteľstve, rovnako aj medzivojnové obdobie a moderná výstavba po 2.svetovej vojne priniesli nové prvky. Obdobie do roku 1918 sa zvykne v Detve označovať ako ľudová architektúra s výraznými koreňmi v prírode. Zo vzťahu k nej sa sformoval tvar ľudového domu, hospodárskych stavieb, ich funkcia, ale aj stavebné materiály - drevo, slama, lomový kameň, škridla. V historickom kontexte vzniku a osídlenia Detvy možno rozlíšiť v architektúre mestečkársky a laznícky typ domu. Na lazoch sa stavali samostatné otvorené dvory s pôdorysom U a L. Do prvej polovici 19.storočia na lazoch, ale aj v mestečku bola väčšina stavieb zrubová - typický bol drevený dom so slamenou strechou. Drevo bolo základným materiálom pri stavbe domu až do prvých desaťročí 19.storočia, keď sa začali hlavne v meste stavať domy z kameňa. Murované domy z lomového kameňa spájaného hlinou sa z vonkajšej a vnútornej steny mazali hlinou a potierali sa bielym vápnom. Pôvodnú slamenú strechu nahradila škridla. Časté požiare však zapríčinili, že pôvodné architektonické pamiatky ľudového staviteľstva sa v Detve a okolí so súčastnosti prakticky nezachovali. Rok 1833, keď zhorelo až 108 domov, znamenal zánik pôvodnej drevenej ľudovej architektúry a zrealizovala sa prvá regulácia výstavby v dvoch súbežných radoch popri potoku. Pre mestečkársky dom je približne do konca prvej polovice 19.storočia charakteristický dlhý murovaný viacpriestorový dom s dvorom, odlišný od domu na lazoch. Domy sa neťahali so výšky, ale rozširovali sa do dvora.
Aj napriek dlhej histórii, je v Detve zachovaných niekoľko stavieb s ľudovými prvkami, ale aj iné modernejšie stavby z minulosti.

Vagačov dom a Bryndziareň

Vagačov dom alebo inak aj Prvá slovenská bryndziareň. Pôvodne to bol len rodinný dom Vagačovcov, ale Ján Vagač, obchodník a mäsiar zo Starej Turej, sa v roku 1787 rozhodol vybudovať prvú a v tých časoch aj najväčšiu a najmodernejšiu brzndziareň v Detve. Svedomitou prácou vybudoval základy bryndziarskej produkcie, ktorej sa venovali nasledujúce generácie. Rozkvet a modernizácia bryndziarne je spojená s menom Alexandra Vagača (1879-1934). Posledným majiteľom detvianskej bryndziarne bol od roku 1934 Ing.Štefan Vagač (1905-1991). Nástup komunistického režimu znamenal však pre podnik znárodnenie a v r.1951 výrobu definitívne zrušili a presunuli do bryndziarne vo Zvolenskej Slatine. Pôvodná budova bryndziarne z r.1787 sa v Detve nezachovala, ale dom Vagačovcov však stojí i v súčastnosti a dodnes je jednou z architektonických dominát historickej časti mesta.

Dianiškov dom

Ako sme sa dozvedeli nazačiatku, architektúra do roku 1918 mala v Detve charakter ľudového staviteľstva. Charakteristickým mestečkárským typom je tzv.dlhý dom s dvorom, ktorý sa odlišoval od lazníckeho typu. Do dnešných čias predstavuje tento typ domu tzv.Dianiškov dom, ako jediný zachovaný na Námestí SNP. Dom sa v súčastnosti skladá zo štyroch bytových jednotiek, radených za sebou do hĺbky dvora. Má viacerých majiteľov. Interiér domu je prebudovaný. Oproti domu stojí dvojkomora. V jednej je na tráme nápis aj s dátumom: "Tento grunt zbudoval Jano Dianiška roku 1865". Na dverách druhej komory je datovanie 1894. Na obytnú časť sa napájajú vzadu hospodárske budovy - maštaľ a humno. Ľudový dom je zapísaný aj v Registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok Slovenska.

Detvianske vyrezávané kríže

Aj keď nepatria k architektonickým stavbám, detvianske vyrezávané kríže v Detve a na Podpoľaní patria k špecifikám kraja i celosvetovým unikátom. Ich vznik a rozšírenie bolo podmienené niekoľkými faktormi, predovšetkým dostatkom lesov, dreva, spôsobom života, umeleckým cítením ľudí a v neposlednom rade aj rozšírením katolíckej viery v 17.storočí na území Slovenska. Na Podpoľaní rozlišujeme dva typy drevených vyrezávaných krížov: prícestné a náhrobné.
Prícestné kríže sa stavali pozdĺž ciest, pri rázcestiach, na krížnych cestách s cieľom odohnať zlé sily a dosiahnuť dobro. Označovali sa nimi aj prirodzené hranice chotárov, súkromné pozemky bohatých gazdov, domy notára i richtára, miesta tragédie. S impozantnou výškou 4-6m slúžili aj ako prirodzené míľniky - orientačné body, kde sa ešte na rozľahlých lazoch nachádzala civilizácia. Ich výroba pretrváva v Detve až do 21.storočia. Materiálom bolo trváce a zároveň dobre opracovateľné drevo (buk, dub). Motív a výzdoba je podobná ako u náhrobných krížov. Dominuje hlboká drevorezba, vyrezávanie či novšie kolorovanie. Vrch je zdobený drevenou alebo plechovou strieškou.
Náhrobné kríže s výškou 1-2,5m sa v minulosti používali na označenie miesta hrobu. Kríž sa začal vyrezávať počas života človeka a po smrti sa dovyrezal dátum úmrtia. Vždy ho zhotovovali neprofesionálny výrobcovia- rezbári, nadaní laici alebo remeselníci. Od 2.polovice 20.storočia sa postupne nahrádzajú kamennými náhrobkami.
V roku 2017 boli Detvianske vyrezávané kríže na Podpoľaní ako prvok zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.