| Meno | Kedy žila | Funkcia |
|---|---|---|
| Margaret Thatcherová | 13. október 1925 - 8. apríl 2013 | britská politička, predsedníčka britskej vlády a Konzervatívnej strany |
| Vigdis Finnbogadóttir | 15. apríl 1930 - súčasnosť | štvrtý islandský prezident |
| Corazon Aquinová | 25. január 1933 – 1. august 2009 | filipínska politička, prezidentka Filipín |
Margaret Thatcherová
Margaret Thatcherová, svetovo známa pod prezývkou Železná lady, bola prvou ženou, ktorá obsadila kreslo predsedu vlády Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a zároveň najdlhšie pôsobiaci predseda britskej vlády v 20. storočí. Túto pozíciu zastávala takmer 12 rokov, od roku 1979 do roku 1990. Svoju prezývku si získala vďaka svojej rozhodnosti a neústupnosti. Je považovaná za jednu z najdôležitejších politických postáv minulého storočia, ktorá významne prispela k šíreniu liberálnych myšlienok.
Narodila sa 13. októbra 1925 v meste Grantham ako Margaret Hilda Roberts. Vyštudovala chémiu na Oxforde a dodatočne aj právo. Neskôr bola viac hrdá na to, že zastáva premiérsku pozíciu ako prvý človek s vedeckým titulom, ako na fakt, že je na tejto pozícii prvou ženou. Prvýkrát ju zvolili za poslankyňu britského parlamentu v roku 1959. V roku 1975 vystriedala na čele Konzervatívnej strany dovtedajšieho lídra Edwarda Heatha. Premiérkou sa Thatcherová stala prvýkrát v roku 1979. V zahraničnej politike musela riešiť najväčšiu dilemu v roku 1982, keď Argentína uskutočnila inváziu Falklandských ostrovov. Thatcherová rozhodla o vyslaní britskej armády do britského teritória, konflikt však prerástol v krvavú vojnu, ktorá si vyžiadala životy 679 Argentínčanov a 258 Britov. Na domácej politickej scéne jej pozíciou otriasla séria baníckych nepokojov v rokoch 1984-1985 po tom, ako britská vláda rozhodla o uzavretí viacerých baní. Thatcherová konflikt ustála a odborárom neustúpila, negatívne sa to však odrazilo na jej popularite.
Thatcherová odišla z exekutívy v roku 1990. Následne ju vymenovali za členku Snemovne lordov a odvtedy používala titul barónka. V posledných rokoch sa na verejnosti objavovala čoraz menej. Dôvodom bol jej zhoršený zdravotný stav, keďže v roku 2002 utrpela niekoľko mŕtvic. Zomrela 8. apríla 2013 v Londýne.
Jej priezvisko sa začalo používať v súvislosti s pojmom - thatcherizmus. Thatcherizmus je termín označujúci pravicový smer spojený s privatizáciou, dereguláciou, obmedzením verejných výdavkov, znížením daní, obmedzením vplyvu štátu a zdôraznením osobnej zodpovednosti indivídua za svoj osud. Znamenal koniec konsenzu v britskej povojnovej politike. Taktiež vymedzuje obdobie rokov 1979-1990, v ktorých Margaret Thatcherová pôsobila vo funkcii premiérky Veľkej Británie a zároveň označuje špecifické obdobie, ktoré zmenilo charakter nielen britskej politiky a Konzervatívnej strany, ale predovšetkým Veľkú Britániu samotnú.
Podľa britského rebríčka Women’s Hour List je najvplyvnejšou ženou za posledných 70 rokov. Novinárka Emma Barnettová, ktorá bola šéfkou tejto komisie, pre britský denník povedala: “Thatcherová bola jedným z najikonickejších lídrov 20. storočia, bez ohľadu na pohlavie. To sú nepopierateľné fakty. Rozbila sklený strop na malé črepiny iba tým, že bola ženou pri moci, malé dievčatá si uvedomili, že to môžu dokázať aj oni.”.
Vigdis Finnbogadóttir
Vigdis Finnbogadóttir je islandská politička, známa ako prvá prezidentka v Európe, a vôbec prvá ženská hlava štátu na svete zvolená v demokratických voľbách. V rokoch 1980 až 1996 slúžila ako štvrtý prezident na Islande. S dĺžkou obdobia, presne 16 rokov, sa tiež stala najdlhšie slúžiacou ženskou hlavou štátu v akejkoľvek krajine v histórii.
Jej nástup k moci začal neobvykle. Začínala ako riaditeľka Divadelnej spoločnosti v Reykjavíku. S bakalárskym titulom vo francúzštine z islandskej univerzity, sa Finnbogadóttir stala známou ako hviezda jej vlastného vzdelávacieho programu pre Islandskú štátnu televíziu. V roku 1976 sa stala členkou Poradného výboru pre kultúrne záležitosti v severských krajinách a v roku 1978 bola zvolená za predsedu. Prvé voľby vyhrala v roku 1980 proti trom mužským kandidátom, triumfujúc s programom zameraným na vzdelávanie a kultúru. Následne bola ešte trikrát zvolená (1984, 1988 a 1992) pred odchodom do dôchodku v roku 1996. Ako prezident Finnbogadóttir zdôraznila dôležitosť zachovania a oslavovania kultúrnej identity a dedičstva Islandu prostredníctvom jazyka a zvykov. Po skončení jej funkčného obdobia, založila v roku 1996 Radu ženských svetových lídrov a bola ocenená mnohými oceneniami za humanitárnu prácu a propagáciu kultúrnych hodnôt. V súčasnosti je Finnbogadóttir stále veľmi zaneprázdnená. Riadi školu cudzích jazykov na islandskej univerzite a aktívne pôsobí v Rade ženských svetových lídrov.
Corazon Aquinová
Corazon Aquinová bola od roku 1986 do roku 1992 11. prezidentkou Filipín a vôbec prvou ženou na tejto pozícii v krajine i v celej Ázii. Známou sa stala po tom ako v roku 1986 viedla revolúciu, ktorá zvrhla diktatúru prezidenta Ferdinanda Marcosa a nastolila v štáte demokraciu. Považuje sa za ikonu demokracie a časopisom Time bola v 1986 vyhlásenou za ženu roka.
V roku 1954 vyštudovala vysokú školu Sv. Vincenta v New Yorku. Krátko po tom sa vydala za politika Benigna Simeona Aquina. Jej manžel, ktorý sa stal prominentným opozičným politikom, bol Marcosom uväznený na osem rokov (1972-80) až napokon vyhnaný z krajiny. Corazon ho sprevádzala v exile do Spojených štátov. Po návrate na Filipíny v auguste 1983 bol Benigno zavraždený. Táto udalosť vyvolala opozíciu voči vláde Marcosa, ktorý neočakávane zvolal prezidentské voľby vo februári 1986. Opozícia si vybrala Aquinovú za svoju kandidátku.
Počas volieb sa jej Ferdinand Marcos vysmieval sexistickými vyhláseniami. Povedal, že je "len žena", ktorej miesto bolo v spálni. Corazoninou odpoveďou bolo: "Nech v týchto voľbách vyhrá lepšia žena." Neskôr tiež začal napádať jej neskúsenosť v politike. Aquinová reagovala tým, že pripustila, že nemá "žiadne skúsenosti s podvádzaním, klamaním verejnosti, krádežou vládnych peňazí a zabíjaním politických oponentov". Po tesnom víťazstve Marcosa, Aquinová a jej strana spochybnili výsledky volieb a filipínska armáda ju vyhlásila za zákonného prezidenta. Okamžite po vstupe do úradu prezidenta, začala pracovať na vytvorení novej ústavy pre krajinu a obnovení dvojkomorového kongresu. Ako prezidentka sa zamerala na stabilizáciu hospodárstva a na presadzovanie občianskych a ľudských práv.
V roku 1992 odmietla znovu kandidovať na post prezidenta, čím sa snažila byť vzorom pre budúcich prezidentov. Jej cieľom bolo zdôrazniť demokratickú vôľu ľudí. Stále však zostala aktívna na verejnosti a často vyjadrovala svoje názory a stanoviská na naliehavé politické otázky. V roku 2008 jej diagnostikovali rakovinu hrubého čreva, ktorej o rok neskôr podľahla.