Pri výlete k prvopočiatkom krasokorčuľovania ako športového odvetvia
musíme najskôr hovoriť iba o korčuľovaní, ktoré sa až neskôr
rozdelilo na dve rôzne športové disciplíny, krasokorčuľovanie a
rýchlokorčuľovanie. Prvé historické zmienky o korčuľovaní pochádzajú
z Dánska z roku 1134, najstaršia anglická zmienka sa datuje do roku
1174. Archeologické nálezy (korčule vyrobené z kostí) datujú vznik
korčuľovania až do doby bronzovej a kamennej.
Primitívne začiatky krasokorčuľovania možno nájsť v Nizozemsku 13. a
14. stor. – drevené korčule na spodnej strane so železným plátkom –
na rozbeh však bolo nutné použiť palice. Až náhoda, keď nizozemský
truhlársky učeň zmenil pri zasadzovaní želiezok vodorovnú polohu za
zvislú, priniesla zmenu. Korčuliari odložili palice, pohyb sa stal
voľnejší, rýchlejší a ovládateľnejší. V Holandsku bolo korčuľovanie
zábavou jednoduchého ľudu, ako dokazujú niektoré obrazy starých
majstrov, v iných krajinách, bolo korčuľovanie výsadou šľachtických
rodov. Začiatkom roku 1610 bol na dvore Rudolfa II. usporiadaný
veľký karneval na ľade.
Rozvoj „skutočného“ krasokorčuľovania začal až v 18. stor., keď nože
dostali trocha zahnutý tvar, čo umožnilo uskutočňovať otáčky a
komplikovanejšie prvky. Kolískou krasokorčuľovania je Spojené
kráľovstvo, prvá krasokorčuliarska súťaž sa tu konala v roku 1814.
Odtiaľ sa krasokorčuľovanie šírilo do celej Európy a Ameriky. V USA
pridali ku krasokorčuľovaniu ešte hudbu a tanečné a baletné prvky.
Nekorčuľovalo sa iba v západnej Európe, ale tiež na východe, najmä v
severnej časti Ruska. V roku 1838 bola v Petrohrade vydaná knižka
pod názvom „Zimné zábavy a umenie jazdiť figúry na korčuliach“.
Podáva svedectvo o tom, že korčuľovaniu sa venovala nielen mládež,
ale aj dospelí. Na kovových korčuliach sa v Rusku jazdilo už v 17.
stor. Cár Peter Veľký si dal v roku 1637 vykovať pár železných
korčulí. Najskôr sa im hovorilo „skorochod“, až neskôr, keď predná
časť korčulí získala ozdobu konskej hlavy dostali názov, ktorý sa
používa dodnes – „koňky“.
