Je to stavba pri Ágre v indickom štáte Uttarpradéš. Súčasť svetového dedičstva UNESCO.
Podľa prevažujúceho oficiálneho názoru je to mauzóleum, ktoré postavil Šáhdžahán na pamiatku svojej ženy Mumtázmahal.
Podľa oficiálneho zápisu UNESCO sa stavba začala v roku 1631 a skončila roku 1648.
Stavalo ju vyše 20 000 remeselníkov z celej južnej, strednej a východnej Ázie.
Zaujímavosti:
Oba pomníky sú prázdne
Vnútri Tádž Mahálu stoja pomníky cisára Šahdžahána a jeho manželky Mumtaz Mahal uzavreté v osembokých miestnostiach zdobených
polodrahokamami a mramorom. Nádherné pamiatky sú však len na parádu, skutočné sarkofágy sa nachádzajú v tichej miestnosti nižšie na úrovni záhrady.
Najznámejší mýtus je zrejme falošný
Podľa obľúbenej legendy, cisár Šahdžahán chcel, aby bolo mauzóleum jedinečným majstrovským dielom, ktorému sa nič nevyrovná.
Aby nikto nemohol preniesť krásu Tádž Mahálu do inej stavby, nechal vraj všetkým remeselníkom odťať ruky a vypichnúť oči.
Historici však nikdy nenašli žiadny dôkaz, ktorý by podporil príbeh o tomto hrôzostrašnom čine.
Je (takmer) dokonale symetrický
Tádž Mahál predstavuje vrchol mughalskej architektúry, takže je postavený v dokonalej symetrii podľa doktrín dobového štýlu.
Minarety lemujú klenuté hrobky a centrálny bazén odráža hlavnú budovu. Existuje však jedna výnimka.
Pomník Šahdžahána je nezvyčajne umiestnený na západ od stredovej osi, čím sa narúša rovnováha.
Podľa niektorých môže toto umiestnenie nasvedčovať tomu, že tu nikdy nechcel byť pochovaný.
V priebehu dňa mení farbu
K pôvabom miesta patrí aj jeho neustále sa meniaci odtieň, ktorý od úsvitu do súmraku záleží na pozícii slnka.
Pri východe slnka sa môže zdať perlovo šedý a svetlo ružový, na pravé poludnie žiari oslňujúcou bielou a oranžovo-bronzový nádych dostane pri západe slnka.
Vo večerných hodinách sa zasa javí ako modrý.