Prvými obyvateľmi Islandu boli pravdepodobne Nóri a Kelti (írski a škótski), ktorí prichádzali na Island koncom 9. storočia a aj v 10. storočí. Vikingskí náčelníci zakladali tzv. „thingy“, čo boli miestne snemy, ktoré verejne urovnávali spory a konflikty medzi osadníkmi. Okolo roku 930 bol založený Althing a tento národný snem môžeme pokladať za najstarší európsky parlament. Jeho rozhodnutím bolo v rokoch 999 – 1000 prijaté kresťanstvo. Paradoxom uznesenia Althingu bolo, že hoci sa v zemi ustanovilo za náboženstvo kresťanstvo, v druhom bode uznesenia sa nariaďovalo všetkým lodiam, aby pri priblížení k zemi zložili z čelení dračie hlavy, aby neodstrašili ochranných duchov zeme.
V 16. storočí po reformácii krajina prijala luteranizmus. V 13. storočí sa islandskí náčelníci podrobili nórskej nadvláde, v roku 1380 sa Island spoločne s Nórskom dostal pod nadvládu Dánska a potom nasledovalo dlhé obdobie hospodárskeho úpadku. Až v roku 1874 bola dosiahnutá autonómia. Následky výbuchu sopky Askja v roku 1875 zničili islandskú ekonomiku a spôsobili veľký hladomor. Počas nasledujúcich 25 rokov 20% obyvateľstva Islandu emigrovalo, hlavne do Kanady a Spojených štátov. Potom sa hospodárska situácia krajiny začala pomaly zlepšovať. 1. decembra 1918 sa Island osamostatnil, s Dánskom zostal spojený iba personálnou úniou. 17. júna 1944 bol Island vyhlásený za republiku a personálna únia s Dánskom bola zrušená.
Island sa pripojil k NATO v roku 1949, americká základňa bola postavená na jeho území v roku 1951, päť rokov po odchode amerických vojsk. V roku 1970 krajina vstúpila do Európskeho združenia voľného obchodu (EFTA). Keď členovia združenia postupne začali vstupovať do Európskej únie, začala nadobúdať význam zmluva s Úniou. Po hospodárskej kríze v roku 2008 považuje väčšina obyvateľov vstup do EÚ za prospešný. 16. júla 2009 preto krajina podala prihlášku na vstup do EÚ a 27. júla 2010 oficiálne začali prístupové rokovania. Island je súčasťou Schengenského priestoru.
Po privatizácii troch najväčších islandských bánk a zavedeniu deregulácie bankovníctva, tieto 3 banky rozpožičali až 120 miliárd dolárov, čo je 10 násobok islandského HDP. Po zrútení sa islandských bánk v roku 2008 prišli ľudia o úspory a nezamestnanosť bola trojnásobne väčšia ako pred krízou. Konzervatívna vláda mala za úlohu vyčleniť zo štátneho rozpočtu, teda z peňazí daňových poplatníkov, peniaze na splatenie dlhov. Občania tak mali niesť zodpovednosť za skrachovanú banku Icesave a zaviazať sa splácaním dlhu vo výške 4 miliardy dolárov na 15 rokov s úrokom 5,5%. To väčšina ľudí odmietala a vyšli do ulíc. Po masívnych protestoch bola vláda zosadená. Nová vláda začala rôzne rokovania, no ľudia sa dožadovali referenda. Opäť začali masívne protesty a nakoniec sa referendum konalo. 93% ľudí odmietlo splácať dlhy banky z peňazí daňových poplatníkov. V druhom referende bolo proti už len 57,7%, lebo vláda vyjednala lepšie podmienky.
.