Prvé hry, ktoré pripomínajú dnešný basketbal hrali už starí Mayovia, ktorí ju nazývali Pok- Ta- Pol a Aztékovia, ktorých sa nazývala Tlachtli. V oboch prípadoch hlavným cieľom hry bolo, že „hráči“ sa snažili vhodiť loptu koša, ktorý bol umiestnený v určitej výške – obvykle na strome. Približnú podobu dnešného basketbalu priniesol Dr. James A. Naismith, ktorý zaviedol 13 základných pravidiel, ktorú začali používať jeho študenti na springfildskej univerzite. Stalo sa tak v zime roku 1891, keď študenti vymenili futbalové ihrisko za telocvičňu a kreatívny učiteľ – Dr. Naismith tak novou hrou oživil hodiny telocviku. Basketbal sa potom veľmi rýchlo začal šíriť v USA a čoskoro ho hrali na všetkých univerzitách aj stredných školách. Ani cesta do Európy netrvala dlho a aj tu zaznamenal obrovský úspech medzi mládežou.

Na olympiáde sa basketbal po prvý krát predstavil v roku 1904 /St. Louis/ a 1924 /Paríž/, ešte ako ukážkový šport a do oficiálneho programu bol zaradený v roku 1936 /Berlín/ Štartovalo tu až 21 tímov a basketbal naberal na obrovskej popularite.

V začiatkoch basketbalu lopta nebola guľatá, ale vajcovitá, podobná rugbyovej, pretože hru využívali veľmi radi práve rugbisti vo svojom prechodnom zimnom tréningovom období. Hráči však často kôš bránili vlastným telom, dosiahnuť kôš bolo veľmi obtiažne a hra bola nudná. Revolučnú zmenu priniesol opäť J. Naismith, keď loptu vymenil za guľatú, znížil počet hráčov na ihrisku a kôš umiestnil na zábradlie balkóna gymnastickej haly. To nielen zamedzilo hráčom „zakryť“ cieľ, ale hra sa stala atraktívna – pre divákov. Diváci, ktorý si prišli pozrieť zápolenie dvoch družstiev sa často zapojili do hry a z balkóna dosiahli na vystrelenú loptu, menili jej smer, bránili jej v tom aby padla do koša, alebo naopak, neraz ju tam sami usmernili. Preto Naismith namontoval za kôš veľkú dosku, ktorá bránila divákom zasahovať do hry. Hráči ihneď začali dosku využívať vo svoj prospech a nové techniky streľby hru ešte viac zatraktívnili.