Malý výber z mojej tvorby

bojovníčka

Počkám na teba
Premením sa na sochu a budem ťa mĺkvo pozorovať z výšky dravcov.
Počkám,
kým mi čas ukuje Hefaistove zbrane

Budem bojovať malú vojnu.
Pohnem pešiakom,
aby som uvidela tvoju tvár

V noci ti podrežem krk a vykúpem si v nej svoje šupiny.
Ráno ti obviažem rany bielou zástavou a vrátim ti život.

Spolu s tebou budem oslavovať
víťazstvo nekonečnej bitky.

divožienka

Vychováva sa sama,
bez pravidiel.
Chodí po špičkách v noci,
po lúkach, pod strechou a aj na diaľnici ju nič nezastaví.

Pod kožou skrýva kostru z ocele a
po žilách jej koluje arktická búrka.
Jej oči ti ukážu,
čo nechceš vidieť,
no jej srdce tlčie v tvojom rytme.
Všetko miluje a preto je jej nenávisť peklom.

Je dieťaťom letného slnovratu,
tancuje v teniskách a aj bosá,
ruky naťahuje k oblohe a
chytá do imaginárnych klietok vatových barančekov.

Je osobným anjelom smrti,
ukradne ti posledný dych z pier
a jej obraz nikdy nezmizne zpod viečok.

Vlastní zbierku mužských očí,
s radosťou ti ju ukáže v zadymenom bare.
Svoje drinky si riedi so slzami svojich ex
a fajčí,
aby zabila krvavé vlčie maky,
čo jej rozkvitli v hrudníku.

púpava

Vo vreckách ukrýva návody na šťastie,
nevie ublížiť, ani lampu nezhasne,
radšej rozhrnie záclony svojej Arché
a rozhliada sa po svete.

Rastie na lúkach,
je malá púpava.

Na raňajky si dá chlieb so žltou farbou
a večer pred spaním vypije nočnú oblohu.
Neverí na večnú stálosť,
jej osudom je vytvoriť si novú.

Chráni dievčatko so zápalkami,
plamienok sviečky vidí aj v beznádeji,
narozdiel odo mňa, dočká sa krásnej bitky
a harmonicky spojí potrhané nitky.

Včelie krídla jej nedovolia zastaviť sa,
plávať v rýchlych vodách a utopiť sa.
Kamene nespôsobia jej pád,
z kameňov bude jej malý hrad.

Vo vlasoch jej kvitnú sedmokrásky
v tvare korunky, niečej veľkej lásky,
púpavy budú rásť na okraji lúky,
a ona ich na konci bude mať plné ruky.

živelná pohroma

Nekončiaca,
večná,
nestála,
pripomína Hirošimu,
prevrátená naruby zasiahne svet všetkými živlami.

Vyhodila do vzduchu priveľa mostov,
už nikdy sa nevráti domov.
Všetko, čoho sa dotkne,
sa obalí do kryštálikov absencie nádeje.
Je zúfalá.

Podpálené záclony cítiť ešte pol roka.
rozhádzané oblečenie na prevrátenej stoličke,
šaty v skrini utkané moľami,
plný popolník, čo čaká už týždeň na parapete.
V koši sa udomácnil pár zodratých tenisiek,
s láskou okolo seba obmotali šnúrky
a čakajú na nový prírastok do ich spotrebiteľskej rodinky.
Dve zrazené autá,
pokrčené noviny a jedna odťatá hlava.

Po schodoch utekajú deti,
smejúce sa na tom, že raz zomrú.
Kedysi ku nim patrila.
no pobozkala priveľa fliaš,
priveľa ľudských tiel,
priveľa žila.
A potom porozbíjala všetko, čo sa dalo.

Dovolila jeho hrejivému úsmevu,
aby jej rozpustila voskové krídla,
nič potom nebolo reálne.

Je zavesená na drôtikoch,
vidieť ju vo vitríne ako ničí seba,
ako jej iní nitkami zašívajú žily,
nech už z nej ďalšie apokalypsy nevykrvácajú.

kráľovná

Nie som hradba jeruzalemská,
nepadám k nohám nepriateľa,
keď mi pohrozia kosákom, kadidlom, hviezdou, či mesiacom so zahalenou tvárou.
Mojou krvou sa píšu zákony a moje slová spriadajú nite,
ktoré sú záchranou i záhubou.
Chaos mi je matkou,
no ja som mocná Eset,
pozdvihnem Egypt z prachu k vodám Nílu
a potom až k samotným nebesiam,
kde mi žiaden Riman nesiahne na hlavu.

Šaty z hmly,
nikdy neodhalíš zlatom ryté jazvy,
na to som príliš hrdá.
Maska - vlčia tvár,
pobijem svojich nepriateľov,
aj keby sa mi pľúca menili na krv.
Nenechám svoje kráľovstvo zhrdzavieť pod náporom sĺz.
Mojou korunou je tlkot srdca,
čo dostávam a darujem ďalej.

Dav ma sleduje supími očami,
neoklamú ma, viem, kto som ja a oni.
Sad bledých ruží, ktoré časom stratili na nevinnosti a zamilovali sa,
budú chcieť vysekať, aby sa chránili pred kliatbou zloby.
Všetkým do jedného dám odťať hlavy.

Môj trón je z mečov, bielych stužiek a sovích pierok.
Tancovať nebudem,
do rúk Dionýza sa neskryjem a nebudem sa podobať na muža.

Nevolaj ma však princeznou, ja nečakám na záchranu,
sama som sa zachránila a nič mi viac kožu neporeže.

© MT