Parkour je fyzická aktivita, ktorej je len ťažko priradiť kategóriu. Nie je to extrémny šport, ale skôr umenie alebo disciplína, ktorá sa podobá sebaobrane v bojových umeniach. Podľa Davida Bella je fyzická časť parkouru založená na prekonávaní všetkých prekážok, ktoré sa v ceste vyskytnú, ako keby šlo o stav ohrozenia – chcete sa pohybovať takým spôsobom, s použitím akéhokoľvek pohybu, ktorý vám pomôže dostať sa od/k niekomu/niečomu. Pri stretnutí s protivníkom môže človek hovoriť, bojovať, alebo utekať. Bojové umenia pripravujú na útok, parkour je formou tréningu pre útek. Kvôli tejto zložitosti určenia a zaradenia sa často poznamenáva, že parkour má svoju vlastnú kategóriu – parkour je parkour. Dôležitou charakteristikou parkouru je efektivita (účinnosť). Traceur sa nesnaží pohybovať iba najrýchlejšie ako dokáže, ale tiež s čo najmenšou spotrebou energie a najpriamejšou možnou cestou. Pretože neoficiálnym parkourovým mottom je etre et durer, (byť a zostať, byť a vydržať), efektivita zahrňuje predchádzanie zraneniam krátkym aj dlhodobým. Parkour ovplyvňuje i traceurov proces myslenia. Traceuri a traceurky zaznamenávajú zmenu v myslení, ktoré im pomáha v bežnom živote, či už ide o prekážky fyzické či psychické. Základom je motto etre et durer, prípadné etre fort pour etre utile, (po slovensky buď silný, aby si bol užitočný podľa Hébertovej Prirodzenej metódy) a snaha vedieť sa dostať z bodu A do bodu B rýchlo a plynulo. Zároveň s tréningom traceur/ka začína premýšľať o svojich pohnútkach, dôvodoch na tréning, parkourovej filozofii atď