Gymnázium Ľ. Štúra
Hronská 3
960 01 ZVOLEN

Pes domáci

Pes domáci (Canis lupus f. familiaris) je domestikovaný poddruh vlka dravého. Pôvod a domestikácia psa Na základe početných archeologických nálezov z rôznych kútov sveta je pes považovaný nielen za prvé domestikované zviera, ale aj za prvé zviera, ktoré človek cielene choval. K udomácneniu vlka došlo viackrát v rôznych častiach sveta a v rôznom čase nezávisle na sebe (avšak najneskôr pred 10 000 rokmi). Z kostrových nálezov niekoľkých druhov psov sa odvodzovali a dodnes odvodzujú dnešné plemená. Za najstaršie praplemeno bol označený takzvaný pes močiarny či rašelinný (lat. Canis familiaris palustris Rütimeyer), od ktorého sa dodnes odvodzujú početné plemená špicov, pinčov a teriérov . Skupina severských, vlkom podobných psov a pastierske psy sú odvodzované od psa, ktorého kostra bola objavená vo vykopávkach pri Ladožskom jazere, a ktorý dostal meno Canis familiaris Inostranzewi. Skupina dogovitých psov sa odvodzuje ešte aj dnes od predka nazvaného Canis familiaris decumanus. Z doby 4000 až 5000 rokov pred Kr. pochádza pes bronzový (lat. Canis familiaris matris optimae), z ktorého majú pochádzať ovčiarske psy. Najmladším psom má byť Canis familiaris intermedius, z ktorého sa zvyknú odvodzovať dnešné duriče a pudle. Podľa teórie Gregoryho Aclanda, veterinára z Cornellskej univerzity v Itake v USA nie človek domestikoval psa, ale naopak, pes sám urobil prvý krok a začal spolužitie s človekom, pretože sa kŕmil jeho odpadkami. Na oplátku strážil „svojich“ ľudí pred nepriateľmi a pomáhal pri love. V dôsledku dlhodobej koevolúcie s ľuďmi sa u vlkom vytvorila celá rada behaviorálnych (napr. znížená agresivita), ale aj genetických adaptácii. Nedávne štúdie odhalili, že genómy vlkov a psov sa líšia až v 36 regiónoch (122 génov). 19 regiónov je zodpovedných za činnosť mozgu a 8 regiónov sa uplatňuje pri vývoji nervového systému (tieto regióny by mohli stáť za behaviorálnymi zmenami u vlkov). Naviac bolo identifikovaných 10 génov hrajúcich kľúčovú úlohu pri trávení škrobu a metabolizme tukov. Práve tieto nové adaptácie zrejme umožnili vlkov efektívnejšie sa priživovať na ľudskej strave. Nasvedčuje tomu aj fakt, že dnešné plemená psov sú oveľa lepšie prispôsobené pojedaniu škrobovín ako typicky vlčej potrave, mäsu.

Pes v dejinách

Pes patrí nielen k najstarším, ale aj k najvšestrannejším domácim zvieratám. Zo všetkých domácich zvierat existuje v najväčšej plemennej variabilite. Odhaduje sa, že človek vyšľachtil dodnes viac ako 400 rôznych plemien. Túto variabilitu možno pripísať skutočnosti, že človek využíva psa pri rôznych úlohách: pes chráni stádo, prenasleduje a durí zver, prináša korisť, ťahá ťažké bremená, hľadá a zachraňuje ľudí, či stráži ich majetok. Podľa prostredia v ktorom žije a pracuje dané plemeno musí pes vykazovať určité žiaduce fyziologické i povahové vlastnosti. Lovec v ázijskej stepi potrebuje psa rýchleho a loviaceho zrakom, zatiaľ čo lovec v hustých lesoch strednej Európy využije skôr psa vytrvalého, s vynikajúcim čuchom a schopným vyduriť zver. Vďaka selekcii teda človek vyšľachtil plemená, ktoré vyhovovali určitému účelu.

Stavba tela psa

Telo psa sa skladá z niekoľkých sústav orgánov, z ktorých každá vykonáva určité funkcie. Osou kostry psa je chrbtica, na ktorej stranách sa nachádzajú rebrá a končatiny a ku ktorej je pripojená lebka. K lebke je pripojená sánka, ktorá v závislosti od určitého psieho plemena umožňuje silný záhryz. Na sánke a v čeľusti sú uložené zuby. Na kostre sú upevnené jednotlivé svaly psa. Tie umožňujú jeho pohyb, dýchanie. Svalovú sústavu pokrýva koža. Tá sa skladá z dvoch vrstiev – endodermy (vnútorná vrstva) a epidermy (vonkajšia vrstva). Epiderma nie je u psa taká hrubá ako u človeka, pretože neplní ochrannú funkciu v takom rozsahu, ako je to u ľudí. Ochrannú funkciu preberá srsť. V závislosti od plemena psa, majú niektoré psy srsť zloženú z dvoch druhov: podsady a krycej srsti. Korienky chlpov krycej srsti sú spojené s malým svalom, ktorý podľa potreby chlp vzprieči – pes sa tak vizuálne zväčší a srsť psa vďaka tomu plní okrem ochrannej funkcie aj funkciu komunikačnú. Pes má po celom tele umiestnené apokrinné potné žľazy, ktoré produkujú výlučky podobné ľudskému potu. Tento pot však nemá ako u ľudí termoregulačnú funkciu, ale zabezpečujú psovi jedinečný pach, vďaka ktorému sa odlišuje od svojich spolu-druhov. Termoregulácia u psa prebieha pomocou potných žliaz umiestnených na chodidlách psa a tiež pomocou srsti, ktorá má termoizolačné vlastnosti a zabraňuje prehriatiu organizmu. Najpozoruhodnejším psím zmyslom je zrejme čuch. Vďaka nemu sa pes orientuje v priestore, loví zver a zisťuje o okolitom svete dôležité informácie. Strata čuchu znamená pre psa asi toľko, čo strata zraku pre človeka. Pes, ktorý nemá možnosť vnímať čuchové podnety v dostatočnej miere, žije chudobným duševným životom. Najdôležitejším čuchovým orgánom psa je mozog. V ňom pes identifikuje pachy prijaté nosom. Ďalším dobre vyvinutým zmyslom u psov je sluch. Psí sluch je citlivejší ako sluch človeka. Okrem toho je ucho psa ovládané sedemnástimi svalmi, ktoré mu umožňujú hýbať ušami do rôznych smerov, vďaka čomu je pes schopný lepšie lokalizovať smer zvuku.

Pohlavný život psa

Pohlavný život psa vedie k zachovaniu jeho druhu tým, že mu umožňuje plodenie potomstva. Malé a stredné plemená dosahujú sexuálnu, nie však fyzickú dospelosť vo veku 7 až 8 mesiacov, u veľkých plemien o niečo neskôr. V tomto období sa väčšinou ukazujú prvé sexuálne prejavy psa a u samice dochádza k prvému "háraniu" (háranie = obdobie ruje vyznačujúce sa u samice krvácaním).