Vznik tanca sa kladie do obdobia rodovej spoločnosti, kde umocňoval rituálne obrady. Túto funkciu zastával až do staroveku, kedy k tejto funkcii pribudla ešte funkcia umelecká. V tomto období neexistoval tanec v pároch, ale len sólový tanec (umenie) alebo skupinový tanec (rituálny). Tanec zaujímal významné miesto v kultúrach Indie, Číny, Japonska, Egypta, Mezopotámie, Palestíny a podobne a vrcholné formy dosiahol v Grécku, odkiaľ je známych až asi 200 druhov tancov.
Svetský tanec vznikol v 6. storočí po Kr. V 11. a 12. storočí vznikli spoločenské (párové) tance vládnucich vrstiev, najmä rytierske tance, ktoré boli ovplyvnené ľudovými tancami jednotlivých národov. V 16. a 17. storočí určoval formu a štýl tanca francúzsky kráľovský dvor. V neskorom stredoveku a až do 17. storočia bolo obľúbené spájanie dvoch tancov do páru (tzv. urpaar). Urpaar sa v 17. storočí stal jadrom tanečných suít. Suita sa stala základom všetkých cyklických foriem. Na prelome 19. a 20. storočia došlo k úpadku tanca, oživenie priniesol až prílev amerických tancov po druhej svetovej vojne, najmä silný vplyv džezovej hudby (rumba, beguin, samba, boogie-woogie, rock 'n' roll, bossa nowa, čača, letkis, shake...). V 20. storočí vznikol rad súťaží, ktoré sa delia podľa druhu tanca (pozri súťažný spoločenský tanec).
Na Ukrajine sa v 19. a 20. storočí pestovala najmä štvorylka, polka, mazúrka, valčík a polonéza, po roku 1918 najmä tango, po druhej svetovej vojne je výber tancov v súlade so svetovými trendmi.
