História karate

Čína

Všetky ázijské bojové umenia sú úzko späté s východnými filozofiami, hlavne s budhizmom. Budhizmus vznikol v Indii a postupne sa rozšíril po celej Ázii.

Niekedy okolo roku 520 prišiel do Číny už ako takmer 60-ročný Bódhidharma. Nevie sa či prišiel po mori alebo cez hory. Prišiel do chrámového komplexu Shao-lin kde začal vyučovať svoje pojatie budhizmu. Aby jeho žiaci lepšie zvládali náročné meditačné techniky, vytvoril pre mníchov cvičenia pre zvyšovanie fyzickej kondície na umení boja holými rukami. Pôvodne tieto cvičenia neboli určené k vycvičeniu mníchov na bojovníkov, ale k tomu, aby si jeho žiaci uvedomili funkčnosť jednotlivých častí svojho tela a tým položil základ pre zvládnutie meditačných techník. Krátko po Bodhidharovej smrti nastali v Číne ťažké časy. Zúrila vojna a jej výboje sa nevyhli ani kláštoru. Mnísi boli nútení sa brániť, a k tomu boli vyučované fyzické cvičenia veľmi vhodné, keďže vychádzali z bojového štýlu. Kláštor sa týmto výbojom úspešne ubránil a s časom bojové umenia ďalej rozvíjal. Istý čas tam posielali cisári na výcvik svojich najlepších bojovníkov.

Okinawa

Karate vzniklo na úzkom ostrove s menom Okinawa, ktorý je na juh od Japonska. Okinawa bolo samostatné kráľovstvo s vlastnou kultúrou a vlastným jazykom. Rozkvitala až do 17. storočia, kedy osudným rokom, bol rok 1609, kedy Okinawu získal japonský rod Satsuma ako „odškodné“ za prehratú vojnu. Nový správca ostrova zakázal prostému ľudu nosiť a používať akékoľvek zbrane. Vzhľadom k útokom banditov a krutosti pánov boli obyvatelia ostrova nútení rozvinúť techniku boja holými rukami, poprípade s pomocou bežných denných pomôcok. Túto techniku nazvali Te, čo znamená ruka. Neskôr sa toto umenie rozvinulo do viacerých štýlov. V mestách Šuri, Naha a Tomari sa vyvinuli tri štýly bola – Šuri-te, Naha-te a Tomari-te. Z týchto štýlov sa neskôr v 19. storočí vyvinuli dva smery – Sorea-rju (pôvodom bol štýl Naha-te) a Sorin-rju (spojenie štýlov Šuri-te a Tomari-te). Časom sa tieto dva smery ďalej delili na školy a kombinovali. Vďaka tomu dnes poznáme veľké množstvo štýlov karate.

V roku 1936 sa na Okinawe konalo stretnutie starých majstrov, ktorý rokovali o budúcnosti karate. Rozhodlo sa o spopularizovaní karate. Kvôli tomu zmenili a zjednotili názov na karate, pridali sa určité pásy rôznych farieb, podľa stupňa vyspelosti cvičenca, názvy pre každý stupeň a začali sa konať prvé oficiálne súťaže v karate.

Japonsko

Toto bojové umenie sa vďaka svojmu čínskemu pôvodu nazývalo „čínska ruka“ a to bol aj pôvodný význam znakov, ktorými sa karate v Japonsku označovalo. Moderný majster tohto umenia Gichin Funakoshi, zmenil znaky tak, že doslova znamenali prázdna (kara) ruka (te). Tieto znaky zvolil aj pre ich význam v Zen-budhistickej filozofii – „stať sa prázdnym“. Pre majstra bolo karate bojovým umením, ale bolo tiež prostriedkom tvorby charakteru a pre to raz napísal: "Ako lesklý povrch zrkadla odráža všetko, čo je pred ním, a ako sa tichým údolím nesie i slabý zvuk, tak musí žiak karate vyprázdniť zo svojej mysle sebectvo a skazenosť pri úsilí vhodne reagovať na čokoľvek, s čím sa môže stretnúť. Toto je význam kara, čiže "prázdny", v karate".

Prvý krát bolo karate predvedené japonskej verejnosti v roku 1922. Vtedy bol Funakoshi profesorom na okinawskej vysokej pedagogickej škole a pozvali ho aby vyučoval a predvádzal ukážky tradičných bojových umení pod záštitou ministerstva školstva. Jeho ukážky na divákov tak zapôsobili, že bol zavalený žiadosťami aby zostal vyučovať v Tokiu. Namiesto návratu na Okinawu učil karate na rôznych univerzitách. Tiež učil mäkké Judo a to do doby, keď v roku 1936 ustanovil Shotokan (jedna zo škôl karate) – táto udalosť patrí k jedným z najväčších medzníkov karate v Japonsku.