Dejiny

Prvé dôkazy osídlenia oblasti pochádzajú z Bronzovej doby, keď v 16. storočí pred Kr. žili na okolitých pahorkoch pastieri. Večné mesto, ako je Rím nazývaný, vzniklo podľa legendy 21. apríla 753 pred Kr. Etruskí králi vládli regiónu a mestu až do roku 510
pred Kr., kedy boli z mesta vyhnaní a vznikla Rímska republika. V roku 270 pred Kr. už pokrývala takmer celý Apeninský polostrov a zamerala sa na podmanenie zámorských území. Do 1. storočia už ovládala Pyrenejský polostrov, severnú Afriku a Grécko. Konflikty mocných postupne viedli až k pádu republiky, po ktorom začali mestu i ríši vládnuť diktátori. Prvými boli Gaius Iulius Caesar a Octavianus Augustus, za ktorých vlády dostáva mesto podobu pravého centra veľkej ríše. Vznikli verejné budovy, fóra, kúpele, paláce a hlavným stavebným materiálom sa namiesto tehiel stáva mramor. Po rozšírení kresťanstva sa Rím stal jeho centrom a postupne sa začali budovať chrámy. Po poklese významu mesta ako politického centra v 3. a 4. storočí si cisári často volili za sídlo iné mestá a definitívny koniec štatútu hlavného mesta nastal roku 330 po presune centra ríše do Konštantínopolu cisárom Konštantínom Veľkým. V Ríme zostal sídliť senát a naďalej zostal legislatívnym centrom Rímskej ríše, no s upadajúcim vplyvom upadalo aj mesto. Definitívne bol osud mesta spečatený začiatkom 5. storočia, kedy sa mesta zmocnili v roku 410 Vizigóti, vedení Alarichom a následne v roku 455 Vandali pod vedením Geisericha. Po páde Západorímskej ríše zostalo mesto sídlom pápežov, ktorí ho naďalej zveľaďovali. V roku 609 bol v meste vysvätený prvý kresťanský kostol – Panteón. V roku 778 dobýva Karol Veľký severnú Itáliu a v roku 800 v bazilike svätého Petra korunovaný za cisára. V roku 864 schválil po misii Konštantína a Metoda pápež Hadriána II. používanie slovanskej liturgie na Veľkej Morave. V monastieri pri chráme sv. Praxedy v Ríme zostal podlomeným zdravím oslabený Konštantín, ktorý bol neskôr pochovaný v bazilike San Clemente. Po korunovácii východofranského kráľa Ota I. bola obnovená Rímsko-nemecká ríša (Svätá rímska ríša). V roku 1200 sa Rím stáva nezávislou obcou a v roku 1300 vyhlásil pápež Bonifác VIII. prvý svätý rok, ktorý v kresťanskej tradícii znamená, že kto v tomto roku navštívi baziliku sv. Petra, dosiahne úplné odpustenie hriechov. Medzi rokmi 1309 až 1377 sídlili pápeži vo francúzskom Avignone, kde sa do tzv. avignonského zajatia s nimi presťahoval celý pápežský dvor. Táto udalosť znamenala veľký úpadok mesta, ktoré stratilo svoje postavenie, moc i lesk. Po návrate pápežského dvora bolo mesto v ruinách a žil v ňom len zlomok predošlého obyvateľstva. Renesančná prestavba mesta v polovici 15. storočia, začatá pápežom Mikulášom V. mu postupne vrátila vzhľad, hodný centra kresťanstva. Počas ďalších 2. storočí sa v meste realizovali tí najlepší umelci, ktorí po sebe zanechali množstvo architektonických skvostov. Počas zjednocovania Talianska v 19. storočí sa Rím stal v roku 1871 hlavným mestom zjednotenej krajiny – Talianskeho kráľovstva. V roku 1929 vznikol na základe Lateránskych zmlúv nezávislý štát Vatikán a po druhej svetovej vojne sa v roku 1946 stalo Taliansko republikou. V meste podpísanými Rímskymi zmluvami z roku 1957 vzniklo Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Euratom, ktorých jedným
z členov sa stalo aj Taliansko. V roku 1960 sa vo večnom meste konali 17. letné olympijské hry a od roku 1980 je staré mesto a Vatikán na zozname Svetového dedičstva UNESCO.