História

Prvé doklady o prenikaní človeka pod Poľanou sa vzťahujú k dobe bronzovej. Nálezy pochádzajú z Detvy, s ktorou tvorila Hriňová až do konca 19. storočia jeden administratívny celok. Podpoliansky kraj sa vyvíjal ako súčasť Vígľašského panstva.
Vígľašský zámok vybudovali podľa tradícií už v 13. stor. navrátilci z križiackych výprav. Prvá písomná správa z roku 1393 spomína zámok ako kráľovský majetok.
Svahy Poľany pokrývali husté pralesy, ktoré boli obľúbeným loveckým revírom uhorských panovníkov.
V roku 1638 sa vyčleňuje z očovského a slatinského chotára samostatná obec Detva. Jej súčasťou bola aj dnešná Hriňová. V roku 1811 dostala Detva výsady mestečka. V tom čase sa začalo koncentrovať aj osídlenie v oblasti Hriňovej, čo súviselo s nárastom počtu roľníckeho obyvateľstva, ale aj s rozvojom sklárstva v tomto regióne.

Uhorské ministerstvo vnútra povolilo 21. októbra 1890 osamostatnenie sa Hriňovej od Detvy. Obec sa vytvorila v politickom okrese ,,Veľkoslatinskom". Municipiálny výbor župy Zvolenskej schválil zriaďujúci štatút dňa 5. septembra 1891. Od tohto dátumu existuje Hriňová ako samostatná obec. Okrem vlastnej osady Hriňová boli do novej obce začlenené mnohé okolité osady a lazy: Krivec I. a II., Slanec, Mangútovo, Štoliansko, Gondova jama, Biele Vody, Vrch Slatina, Magura, Snohy a Vrch dobroč.
1. októbra 1895 bol v Hriňovej zriadený Štátny matričný úrad. V tom istom roku sa osamostatnila obec Detvianska Huta, ku ktorej sa pričlenili osady Bratkovica, Komárno a Vrch dobroč.
V čase vzniku mala Hriňová viac ako 6 000 obyvateľov. Osídlenie hriňovského chotára bolo riedke, nepravidelné. Na lazoch sa vytvárali samostatné poľnohospodárske jednotky. Hlavným zdrojom obživy bolo obrábanie pôdy, chov dobytka, práca v lesoch, pálenie dreveného uhlia, práca v sklárskej hute a na parnej píle.

Pôda na horských svahoch bola málo výnosná. Na vyklčovaných pozemkoch sa pestovali obilniny ( jačmeň, ovos, pšenica ), zemiaky, kapusta, z technických plodín ľan, a konope. Veľký význam mal chov hovädzieho dobytka a oviec, ktoré sa pásli salašníckym spôsobom.
Mnohí obyvatelia nachádzali robotu v panských lesoch. Pracovali ako drevorubači, povozníci a uhliari. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje najmä pálenie dreveného uhlia ( pamiatkou na túto činnosť je pomenovanie osady Uhlisko). Uhlie bolo kvalitné a na vozoch ho dopravovali až do Budapešti.
Hrebene Javoriny a Poľany boli pokryté hustými lesmi, ktoré poskytovali kvalitné smrekové, jedľové, bukové, jaseňové a javorové drevo. V roku 1860 boli v Hriňovej tri vodné píly ( pri Bratkovskom moste, u Peťkov pod Klopotovom a v Krivci - Podjaseňove ). Patrili Vígľašskému veľkopanstvu. Napílené dosky, hranoly, laty využívali miestni obyvatelia, ale ich aj vyvážali do zahraničia.

Vybudovaním parnej píly sa začal spracúvať aj drevný odpad ( piliny, triesky ). Píla mala už v roku 1905 vlastnú úzko- rozchodnú železnicu ( 760 mm ). Dopravovalo sa po nej drevo z okolitých lesov ( z Perísk a z doliny Studená jama až pri sklone 40 % ) a narezané výrobky na železničnú stanicu do Kriváňa. Odtiaľ sa kvalitné rezivo vyvážalo ďaleko za hranice našej krajiny ( do Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie ). V roku 1962 úzkokoľajnička doslúžila, časť trasy a píla zanikli pri výstavbe priehrady.
Vodná nádrž pochovala aj vodný mlyn v Hornej Hriňovej u Štulerov. Aj on patril Vígľašskému panstvu a bol vybavený 2 kameňmi. Mlela sa v ňom čierna žitná múka.

V polovici 18. stor. vznikla sklárska huta v Skalisku. V roku 1840 postavili novú hutu v Hriňovej a do nej preniesli časť zariadení starej sklárne. Zo začiatku sa vyrábalo iba tabuľové sklo. Po požiari a následnej obnove v r. 1895 sa začalo s produkciou rôzneho jemného brúseného skla. Huta mala dve pece, ktoré sa vykurovali drevom. Kvalitný kremeň - "kvarc" - sa ťažil blízko huty. Lacnú výrobu umožňovali aj bohaté zásoby dreva a skutočnosť, že pri výrobe skla nebolo potrebné pridávať žiadne oxidy.
Výrobky hriňovských sklárov sa dostali ďaleko do sveta ( do Ruska, na Balkán, do Francúzska, Egypta, ba až do Ameriky, Japonska a Austrálie ). Skláreň zamestnávala 500 - 600 ľudí a viedli ju prvotriedni odborníci. Ročne vyprodukovala 5000 - 6000 q skla. Majiteľ huty ( Vígľašské panstvo) dával skláreň do prenájmu.
Pokojný život obce narušila 1. svetová vojna. Zánikom sklárne ubúdalo pracovných príležitostí. V činnosti zostala iba parná píla. Mnohí Hriňovčania sa zamestnali pri výstavbe ciest Kriváň - Kokava nad Rimavicou a Hriňová - Brezno.
V rokoch hospodárskej krízy tu bolo viac ako 2000 nezamestnaných, ktorí často odchádzali za prácou za hranice vlasti, i do zámoria. Mnohodetné rodiny trpeli biedou, bytová kultúra a sociálne pomery boli podpriemerné, vysoká bola chorobnosť i úmrtnosť detí.
Do roku 1918 boli v Hriňovej dve štátne školy s maďarským vyučovacím jazykom. Na lazoch boli tzv. gazdovské školy, v ktorých skúsenejší gazdovia vyučovali deti po slovensky. Tieto gazdovské školy vykonávali skutočne priekopnícku činnosť. Po roku 1918 vybudovali nové štátne školy v Krivci, Slanci, na Blate, Bielych Vodách, v Dolnej Riečke a na Priehaline. Školy boli aj strediskami kultúrno-osvetovej práce.

Obdobie Slovenského štátu sa prejavilo čiastočným zvýšením životnej úrovne, preto že mnoho nezamestnaných našlo pracovné príležitosti pri výstavbe komunikácií.
Tienistou stránkou bola vojna, do ktorej muselo narukovať mnoho Hriňovčanov. Počas SNP, na jeseň 1944, bolo rušno najmä v horách Poľany, kde sa sústredilo okolo 6000 partizánov, povstaleckých vojakov a rasovo prenasledovaných. Napriek silným nemeckým opevneniam na Jaseňove a Javorinke už 31. januára 1945 sa objavili na okraji Hriňovej prvé hliadky Červenej armády a 11. februára Nemci Hriňovú opúšťajú.
Po 2. svetovej vojne sledujeme nový rozvoj Podpoľania. V Hriňovej ho predstavuje predovšetkým výstavba Strojárenského závodu - Závodov ťažkého strojárenstva (ZŤS). V roku 1964 vybudovali nad obcou vodnú nádrž, ktorá je zásobárňou pitnej vody pre široké okolie.
Nový život prenikol aj na podpolianske lazy. Nová výstavba zvýšila kultúru bývania, ale na druhej strane narušila tradičný kolorit tohto rázovitého kraja.
1. januára 1989 sa Hriňová stala mestom. Dnes má 7820 obyvateľov.
Stopy hriňovskej histórie dnes najlepšie dokumentuje zachovaná, resp. čiastočne upravená ľudová architektúra. Domy z 19. a zač. 20. storočia môžeme obdivovať na rôznych miestach rozsiahleho hriňovského chotára, predovšetkým v osadách Biele Vody a Vrch Slatina. Domy na hriňovských lazoch sa pôvodne stavalo z dreva. Mali zrubovú konštrukciu.