Úvod
Film, ako výsledok nakrútenia série statických a momentových snímok je vlastne obraz „oživený“ na projekčnej ploche.
História
V roku 1878 nafotografoval Eadweard Muybridge sériu statických fotografií s použitím 24 fotoaparátov. Usporiadaním obrázkov v slede za sebou vytvoril koncepciu „pohyblivých obrázkov“ vo filme. Stal sa tak priekopníkom kinematografie, najobľúbenejšej zábavy 20. storočia. Je to vlastne animácia. Thomas Alva Edison sa ujal nápadu zostrojiť prístroj nazývaný kinetoskop, ktorý umožňoval 90-sekundové premietanie pohyblivých obrázkov. Mohol ich sledovať len jeden človek cez hľadáčik. Francúzski bratia Lumierovci posunuli vývoj o krok dopredu zostrojením, ktorý umožnil nasnímať zábery na celuloidový pás a zároveň ich užasnutým divákom premietať na bielu stenu. Premietanie filmov si obľúbili ľudia na celom svete, najmä však v USA. Film, ktorý priniesol nový prvok do dejín kinematografie, bola 11-minútová dramatická snímka Edwina Portera. „Veľká vlaková lúpež“ r. 1903. V ňom skupina pištoľníkov prepadne vlak a ujdú. Potom ich ale dopadnú pri úteku na koňoch a pištoľníkov zabijú.
Výroba filmu
Do výroby jedného filmu sa často zapájajú stovky technikov, hercov a kameramanov, ale režisér filmu rozhoduje, čo bude vidieť na plátne. On určí ako bude film nakrútený. Mnohí súčasní režiséri používajú vo svojich filmoch špeciálne a vizuálne efekty vytvorené počítačom, a tak sa niektoré časti nasnímané konvenčným spôsobom po počítačovej úprave úplne zmenia. Princípy výroby Porterovho filmu platia pre filmovú tvorbu dodnes. Napísaný scenár podrobne uvádza, ktoré scény sa majú nasnímať, nakrútia sa v akomkoľvek poradí a napokon sa jednotlivé zábery zoradia (zostrihajú) podľa pôvodného scenára. Tento postup sa volá produkcia filmu. Film sa zároveň ozvučí a doplní o efekty vytvorené počítačom.