Ľudské práva sa spravidla členia na tri generácie. Toto členenie vyjadruje nielen podstatu a znaky jednotlivých typov ľudských práv, ale aj historickú genézu ich vzniku.

Prvá generácia ľudských práv zahŕňa občianske a politické práva. Sú to práva, ktoré sa týkajú slobody jednotlivca a jeho účasti na politickom živote. Dodržiavanie občianskych práv štát zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať. Na realizáciu politických práv je však nevyhnutná iniciatíva občanov. Práva prvej generácie boli po prvýkrát všeobecne deklarované vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948. Sú obsiahnuté v článkoch 3 až 21 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach z roku 1966. Do prvej generácie ľudských práv patria najmä tieto práva:

• právo na život,
• právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia,
• právo na osobnú slobodu a zákaz nútených prác a služieb,
• právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena,
• právo na súkromie,
• právo na vlastníctvo,
• právo na nedotknuteľnosť obydlia,
• právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a na ochranu osobných údajov,
• sloboda pohybu a pobytu,
• sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery,
• právo na spravodlivý proces,
• sloboda prejavu,
• právo na informácie,
• petičné právo,
• zhromažďovacie právo,
• združovacie právo,
• volebné právo,
• právo na odpor.

• sloboda prejavu,
• právo na informácie,
• petičné právo,
• zhromažďovacie právo,
• združovacie právo,
• volebné právo,
• právo na odpor.

Druhú generáciu ľudských práv tvoria hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Tieto práva sa týkajú rovnakých podmienok a rovnakého zaobchádzania a súvisia s realizáciou ekonomických a sociálnych úloh štátu. Štáty ich začali uznávať po prvej svetovej vojne. Na rozdiel od prvej generácie ľudských práv, na zabezpečenie dodržiavania práv druhej generácie je nevyhnutná činnosť štátu. Rovnako ako prvá generácia ľudských práv, aj práva druhej generácie sú upravené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948 (články 22 až 27) ako aj v osobitnom Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966. Medzi ľudské práva druhej generácie možno zaradiť najmä tieto práva:

• právo na slobodnú voľbu povolania,
• právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť,
• právo na prácu,
• právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky,
• právo slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov,
• právo na štrajk,
• právo žien, mladistvých a osôb zdravotne postihnutých na zvýšenú ochranu zdravia, pri práci a osobitné pracovné podmienky,
• právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa,
• právo na ochranu zdravia,
• právo na osobitnú ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny,
• právo na vzdelanie,
• právo na slobodu vedeckého bádania a umenia,
• právo na zákonnú ochranu tvorivej duševnej činnosti.

• právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa,
• právo na ochranu zdravia,
• právo na osobitnú ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny,

• právo na vzdelanie,
• právo na slobodu vedeckého bádania a umenia,
• právo na zákonnú ochranu tvorivej duševnej činnosti.

Tretia generácia ľudských práv predstavuje práva, ktoré prekračujú rámec prvej a druhej generácie, a zahŕňa pomerne široký okruh práv, ktoré možno charakterizovať ako práva solidarity. Zabezpečenie dodržiavania týchto práv si vyžaduje určitú formu účasti a spolupráce viacerých jednotlivcov a štátov. Realizácia týchto práv presahuje štátne hranice a mnohokrát aj hranice regiónov či kontinentov. Suverenita štátov, kontroverzná povaha týchto práv a rozdielne ekonomické podmienky v rôznych štátoch sú však prekážkou zakotvenia týchto práv v medzinárodných zmluvách. Preto sú práva tretej generácie obsiahnuté iba v nezáväzných dokumentoch, ako je Deklarácia Konferencie Organizácie spojených národov o životnom prostredí človeka (štokholmská deklarácia) z roku 1972 a Deklarácia z Ria de Janeira o životnom prostredí a rozvoji z roku 1992.

Do tejto tretej generácie práv možno zaradiť:

• právo na mier,
• právo na priaznivé životné prostredie,
• právo na hospodársky a sociálny rozvoj,
• práva národnostných a etnických menšín,
• právo na prístup ku kultúrnemu dedičstvu,
• právo na prírodné zdroje,
• právo na komunikáciu,
• právo na medzigeneračnú slušnosť.