Historia
Prvé zaznamenané meno mesta dnes známeho ako Londýn, bolo Londinium. Bola to vtedy osada, ktorú v roku 43 po Kristovi založili rímske légie cisára Claudia. Gaius Iulius Caesar však prišiel do Británie už o 97 rokov skôr a prekročil rieku Temžu blízko neskoršieho Londýna. V tej dobe ale nezanechal akékoľvek stopy osídlenia. Na začiatku 7. storočia prišla do Londýna kresťanská misia z Ríma. Bol založený prvý chrám Sv. Pavla – malý drevený kostolík – a mesto sa začalo obnovovať ako obchodný prístav. V roku 851 vtrhli do Londýna Vikingovia a zničili značnú časť mesta. V roku 886 sa kráľ Alfréd Veľký podľa legendy znovu zmocnil Londýna a vybudoval ho tak, že sa stal najväčším mestom kráľovstva a predstihol dokonca aj hlavné mesto Winchester. Rok 1066, najznámejší dátum anglických dejín, je rokom poslednej invázie a okupácie cudzími vojskami. Viliam I. Dobyvateľ si nárokoval anglickú korunu a vyslal cez Lamanšský prieliv svoju armádu a v bitke pri Hastingse porazil kráľa Haralda. Pozostatky normanských výšinných hradov v Anglicku podávajú svedectvo o vojenskej moci slúžiacej nájazdníkom k udržaniu vplyvu na dobytých územiach, aj keď Wales a Škótsko im odolávali niekoľko storočí. Normani zaviedli feudálny systém s aristokraciou, ktorá zaobchádzala s domorodými Anglosasmi ako s nevoľníkmi. Vládnúca trieda hovorila po francúzsky až do 13. storočia, keď sa reč zmiešala so starou angličtinou roľníkov. O vplyve stredovekej cirkvi svedčia katedrály, ktoré sú dnes ozdobou britských miest. Po niekoľkoročnej vysilujúcej občianskej vojne nastolili tudorovskí panovníci mier a posilnili národné sebavedomie. To sa prejavilo odtrhnutím od rímskej cirkvi (kvôli rozvodu Henricha VIII. a Katariny Aragónskej) a následným rušením kláštorov. Henrichova dcéra Mária I. Krvavá sa pokúsila zaviesť katolicizmus, ale za vlády jej nevlastnej sestry Alžbety I. si anglikánska cirkev upevnila postavenie. Začali sa vypravovať lode na zámorské objavné cesty, čo vyvolalo konflikty s ostatnými európskymi mocnosťami snažiacimi sa využiť Nový svet. Renesančné umenie a vzdelanosť sa šírili z kontinentálnej Európy do Británie, ktorá vtedy dala svetu dramatika Williama Shakespeara.
Koniec vlády Alžbety I. signalizoval začiatok vnútorných nepokojov. Na trón zasadol Jakub I., ktorého viera, že králi panujú z vôle Božej, vyvolala roztržky s parlamentom. Za vlády syna Karola I. konflikt vyústil do občianskej vojny, ktorá skončila kráľovou popravou. V roku 1660 opäť získal trón Karol II. Po jeho smrti musel Jakub II. opustiť krajinu kvôli katolíckej viere. Protestantizmus opäť utvrdilo panovanie Viliama III. Oranžského a Márie II. Stuartovej, ktorí potlačili povstanie katolíckych jakobitov. V 18. storočí sa Británia, už zotavená z občianskej vojny, rozvinula v obchodnú a priemyselnú veľmoc. Londýn sa stal centrom bankovníctva, silnela trieda kupcov a inteligencie. Stále trvajúca námorná prevaha položila základy britského impéria a parné stroje, prieplavy a železnica približovali začiatok priemyselnej revolúcie. Rastúca sebadôvera sa odrazila na honosných stavbách a elegantnej móde. Ale v dôsledku preľudnenia miest sa podmienky najchudobnejších vrstiev obyvateľstva čím ďalej viac zhoršovali. Keď sa v roku 1837 stala princezná Viktória kráľovnou, mala iba 18 rokov. Británia zápasila s premenou poľnohospodárskej krajiny na najmocnejší priemyselný štát na svete. Rozvoj impéria posilňoval sebadôveru národa a otváral britským výrobkom zahraničné trhy. Zrýchľujúci sa rast miest priniesol zdravotné ťažkosti a problémy s bývaním. Začalo sa formovať silné robotnícke hnutie. Ale v roku 1901, na sklonku dlhého panovania obľúbenej Viktórie, sa podmienky už začali zlepšovať, lebo viac ľudí dostalo volebné právo a do praxe bol uvedený všeobecný vzdelávací systém. V roku 1901 skončila vláda kráľovnej Viktórie, britská spoločnosť odhodila mnohé zábrany 19. storočia a nastúpila éra radosti a vzrušenia. Tú však prerušila prvá svetová vojna. Následné ekonomické problémy vyvrcholili veľkou hospodárskou krízou v 30. rokoch a priniesli biedu miliónom obyvateľov. Pravdepodobne najväčšia premena Londýna v posledných 100 rokoch bola spôsobená nemeckou Luftwaffe, ktorá bombardovala Londýn počas 2. svetovej vojny. Pri bombardovaní bolo zabitých viac ako 30 000 obyvateľov Londýna a zničených mnoho budov. Následná zástavba na vybombardovaných miestach v 50., 60. a 70. rokoch bola veľmi rozmanitá a viedla k výstavbe domov, ktorých novodobá architektúra sa často nehodí k štýlu pôvodných budov. Londýn bol tiež častým cieľom útokov IRA, čím chcela táto organizácia prinútiť britskú vládu k vyjednávaniu so stranou Sinn Féin o osamostatnení Severného Írska. Tieto útoky skončili v roku 1997, keď IRA oficiálne zložila zbrane. 7. júla 2005 zaútočili islamskí teroristi na tri stanice podzemnej dráhy a jeden autobus, pričom bolo zabitých 33 ľudí. Tento útok prišiel za menej ako 24 hodín od chvíle, keď bol Londýn vyhlásený ako hostiteľ Letných olympijských hier v roku 2012. Ďalší útok bol uskutočnený 21. júla 2005, našťastie sa však zaobišiel bez vážnych následkov.
