Dark Side of the Moon
„Každodenný tlak moderného života nás môže dohnať k šialenstvu“, bola jeho hlavná myšlienka.
Album bol na prelome rokov 1972/ 73 nahraný v EMI Abbey Road štúdiu. Počas nahrávania Roger rozdal rôznym ľuďom, ktorý sa vtedy v blízkosti štúdia nachádzali kartičky s rôznymi otázkami typu:
„Kedy ste boli naposledy násilní?“, alebo „Kedy ste v poslednom čase niekoho zbili?“.
Časti odpovedí možno počuť na pozadí niektorých skladieb. Na albume môžeme počuť okrem nich napríklad aj maniacky rehot Rogera the Hata, manažéra inej skupiny, či slová vrátnika štúdia na Abbey Road Jerryho Driscolla ("There is no dark side of the moon, really. Matter of fact, it's all dark..."), no nebola napríklad použitá nahrávka odpovede Paula McCartneyho.
Wish You Were Here
O tomto období sa Roger vyjadruje, že počas stretnutí skupina nebola reálne tam (to be there) v súlade s názvom albumu. Album Wish You Were Here bol viac zameraný na spoločenskú objednávku, očakávania hudobného priemyslu. Bol vydaný 15. septembra 1975, no po jeho vydaní nenasledovalo dlhšie koncertné turné.
Členovia skupiny radi prenechávali Rogerovi písanie textov a a udržanie ucelených konceptov pre albumy pokiaľ oni participovali na hudobných nápadoch. Gilmour aj v období ich najväčších sporov opisuje Watersa ako výborného motivátora a skvelého básnika. Niektoré z najpopulárnejších skladieb skupiny Pink Floyd („Echoes, „Time“, „Us and Them“, „Wish You Were Here“, „Shine on You Crazy Diamond“...) predstavujú obrovskú silu Watersovho inštinktu textára kombinovaného s Gilmourovým melodickým talentom, citlivo precíznym bubeníckym umením Nicka Masona na atmosférickom podklade klávesov Ricka Wrighta. Napríklad skladba „Us and Them“ začína sladko melodickými Wrightovými klávesmi a spája sa do ostrého kontrastu s Watersovým protivojnovým textom.
The Wall
Koncertná šnúra, ktorá nasledovala bola príliš drahá na to, aby mohli byť koncerty vo veľa mestách. Bolo vybratých iba niekoľko miest. V USA to bol New York a Los Angeles, v Európe Londýn a nemecký Dortmund. Tieto koncerty sú mnohými fanúšikmi skupiny považované za najlepšie, aké Pink Floyd mal kedykoľvek predtým a potom. O rok neskôr bol podľa scenára napísaného na motíve tohoto albumu natočený režisérom Alanom Parkerom film The Wall v hlavnej úlohe s Bobom Geldofom. (Bob Geldof sa stal neskôr známy ako kľúčová osobnosť pri koncertoch Live Aid, ku ktorým patrí aj akcia z roku 2005 nazvaná Live 8, kde sa stal zázrak a došlo ku spoločnému vystúpeniu najúspešnejšej zostavy Pink Floyd.)
Koncertná verzia albumu The Wall vyšla v roku 2000 na dvoch diskoch pod titulom Is There Anybody Out There? (The Wall Live 1980–81). V tejto edícii bola limitovaná verzia s diskami vloženými do prebalu knižky, v ktorej sa nachádzajú vyjadrenia tvorcov projektu, fotografie a ilustrácie z vystúpení a reprodukcie výkresových projektov pódia na pauzovacom papieri.
Nick Mason v životopisnej knihe Inside Out: A personal History of Pink Floyd charakterizuje Watersa v ére The Wall ako egomaniaka. Bolo to v čase, keď sa rozhodol vyhodiť zo skupiny Wrighta po jeho osobných problémoch, ktoré začali narušovať výrobu albumu. Wright zostal so skupinou ako externe platený hudobník, kým Waters viedol kompletnú zostavu skupiny v činnosti počas celej koncertnej šnúry, ktorá nasledovala. Gilmour mal postavenie hudobného dramaturga. Album The Wall bol veľmi úspešný – podľa RIAA bol 23 krát platinový.
Animals
Animals tour sa podľa Rogerových opisov zmenil na nočnú moru. Počas vystúpenia sa polovica návštevníkov koncertu zabávala po svojom. Ohňostroje a výbuchy prehlušovali hudbu. V júli už bolo z jeho prejavu cítiť, že nespieva s oduševnením, cítil sa odcudzený a znechutený. Na poslednom vystúpení v Montreale v Kanade, počas hrania videl na pletive oproti pódia, kde vystupovali zavesených fanúšikov, ktorí vlastne ani nevnímali hudbu, len nepríčetne kričali. Roger v tej chvíli pristúpil k jednému z nich, privolal si ho bližšie a napľul mu do tváre...