Dejiny Sásy historicky patria do obdobia praveku. Prvý písomný záznam sa datuje do rokov 1332 a 1337. Vtedy sa Sása spomínala v pápežských desiatkach. O dávnom osídlení hovorí aj bronzová sekera, ktorú našli pred niekoľkými rokmi asi kilometer juhozápadne od Sásy, na svahu Červenín, ktorá patrí do neskorej doby bronzovej.
Chotár Sásy patril do veľkého Zvolenského lesa. A keďže bol veľký, mal aj veľa strážcov, ktorí žili v osadách. Takouto osadou bola i Sása. Vpád Tatárov (v roku 1241) ju však zničil. Panovník Belo IV. sa rozhodol ju osídliť, vniesť do nej opätovne život. Pozval do týchto končín Sasov - Nemcov a daroval im pôdu. Sasania priniesli so sebou aj meno pre novú osadu: Plieszen,Pleuszen, či Schonau...
Sása až do roku 1351 patrila Dobronivskému panstvu. V tomto roku dostala mestské privilégiá, rovnaké ako mala Dobrá Niva a Babiná. Mestečko Sása žilo až do 16. storočia pokojným životom, až kým Turci po víťaznej bitke pri Moháči (1526) neovládli dolné Uhorsko. A tak sa aj Sása ocitla v bezprostrednom nebezpečenstve. V týchto aj pre Sásu ťažkých časoch vybudovali okolo katolíckeho kostola pevnosť. Bola z niekoľkých valov a priekop vysokých a širokých dva metre. Stráže z veže pevnosti sledovali pohyb nepriateľa a dovideli až na Tanistvár v Krupine, Sitno i ďalšie kopce. Pevnosť mala 50 člennú posádku. Význam Sásy vzrastá najmä v roku 1562, keď sa stáva ochrano baštou pred Turkami.
Krutý bol rok 1644. Turci napadli Sásu, vyrabovali katolícky kostol a mestečko spustošili tak, že ostalo len sedem poškodených domov. Do zajatia odvliekli veľa žien. Vo viedenskej bitke v roku 1683 Turci utrpeli porážku a natrvalo opustili Uhorsko. V Sáse však nezavládol pokoj, pretože majitelia dobronivského panstva Esterházyovci, nútili svojich poddaných v Sáse k ďalším povinnostiam.
Po hospodárskej stránke stratila Sása charakter mestečka a stala sa obcou, v ktorej prevládalo poľnohospodárstvo, no bolo tu aj zopár remeselníkov. O dominantnom postavení roľníctva svedčí aj založenie Mliekárenského družstva v roku 1901. Situácia v Sáse je pomerne stabilizovaná až do vypuknutia prvej svetovej vojny. Bojaschipní muži vtedy narukovali. V obci zostávajú len ženy, deti a starci. Polia pustnú a viacročné sucho dokonalo obraz skazy, biedy a hladu...