2. kolo 2009/2010 - Cesta

	Cesta na bicykli Zuzana Sitárová (I. miesto) Pôsobivá fotografia detailu, ktorý väčšina z nás pozná – výrez bicyklového kolesa bez cesty. Uprostred lúky. Je to vtipné, dobre nakomponované tým fragmentom dômyselnej konštrukcie kolesa, ktorá kopíruje diagonálu obrazu, keďže bicykel stojí. Hľadá cestu... Treba nám ju?
	Rozkvitnutá cesta Adam Sloboda (II. miesto) Dve jasavé púpavy a trochu hrdinskej zelene v kamenistom asfalte, v pozadí monotónne sa opakujúci rytmus mosta. Víťazstvo života v zásahoch človeka do prírody. Pekne v obraze umiestnené a pekne sústredená pozornosť na to prekvitanie života v neprijateľných podmienkach. Dá sa zamyslieť a pochváliť autora, že si všimne drámu pod nohami či kolesami auta.
	Cesta do mora Zuzana Sitárová (III. miesto) Vtipný postreh pri troch osamelých stopách na pláži. Pripomína to krásnu poviedku Karla Čapka Stopa (čes. Šlépěj). U Čapka v snehu, v našom obraze sú v mokrom piesku, ktorý nevypočítateľne omýva more. Tri odtlačky ľudského chodidla. Podobne ako u Čapka, aj tu stopy odrazu nepokračujú. Spisovateľ sa v zasneženom poli začal dívať hore, my po fotografii. Jasne vidíme posledné dve šľapaje, ktoré svedčia, že človek zastal. Neodrazil sa ku skoku, do ničoho nenastúpil... bola by tu stopa auta a jedna hlbšia ľudská, na ktorú sa pri nastupovaní preniesla váha celého tela. Ďalej je ale iba hladký, neporušený piesok najmenej na dobré tri kroky. Nie sú tam, nie sú nikde. Zábavné. Keď blúdime zrakom po mori, vpravo hore je matná silueta hlavy, vľavo sa rúti temná vlna. Jednoduché, až minimalistické – centrálna kompozícia so stopami v prvom pláne, ďalej spenený okraj mora v horizontále, v ktorom je len hlava. Ach, tie asociácie, zas česká literatúra – „hlavička bez tělíčka, tělíčko bez hlavičky...“ (Erben, Vodník:-))
	Cesta kamenistá Nika Juhaščíková (cena Soňe Kružliakovej) Tvorivý nápad posťažovať si na širokú cestu, ktorá je plná ostrých šedivých kameňov. Nevľúdna, nemilosrdná, ako za trest – tie hrany a hroty určite boleli aj cez topánku. Kolorit umocňujú pichľavé stromy bez listov, bez tieňa... Trochu zelene vidno až v zadnom pláne – po tom mori skál, čo zaberajú najmenej štyri pätiny obrazu. V tej poslednej pätine je zmierlivá obloha nežných nebeských farieb. Dá sa pozamýšľať o živote, a to je vždy dobre ponúknuť aj ostatným. Vďaka.
	Cesta Tereza Turčanová (cena Soňe Kružliakovej) Dívame sa spolu s autorom na dvojicu chodidiel v teniskách. V zábere je aj dolná časť riflí. Sú to jeho nohy, zrejme sedí na dajakom soklíku, pretože sú vo vzduchu. Kompozične sú na tom veľmi dôstojne – pekne na stred formátu, najbližšie k nám. Znovu nemožno zahnať asociácie a nespomenúť úbožiaka Vincenta van Gogha a jeho smelosť, keď povýšil na dostatočnú tému olejomaľby obyčajné a isto veru mnohokrát popodbíjané baganče. „Naše“ nohy sú ale bez goghovskej dojímavosti a trpkosti. Veselé farby, ešte aj dolná časť belasých riflí je preštepovaná žltou niťou. Svojou pestrosťou sú však v zreteľnom kontraste k tomu, čo ponúka svet. Šedastá zámková dlažba chodníka, ktorá sa stereotypne opakuje doprava aj doľava, monotónna asfaltka je rozdelená horizontálnym tieňom na dve polovice a uzatvára ju centrálny pohľad na spodnú časť podvozku zaparkovaného auta. Tiež žiadna farebnosť, pochrómovaný odlesk šede asfaltu a kus kolies, čo má každé auto... Ale!!! Ten prísľub, tie predstavy, kde môžem byť autom už o pár minút? Autom? Mám ešte najmenej 180° možných ciest. Kam ma nohy ponesú?
	Na križovatkách ciest Katarína Kollárociová (cena Heleny Turčanovej) Jednoduchá centrálna kompozícia nevšedných ciest sejačiek v poli. Vieme o nich až od klíčiacej kukurice. Prezradila svojimi podivuhodnými riadkami, ako dvaja traktoristi veselo a bezstarostne siali zrno: „Priamo hľaď, pochodom v chod!“. „Priamo“ ale nebolo až tak celkom priamo a v strede poľa sa ich cesty pôvabne skrížili, popretínali, pretkali a vytvorili dajakú viazanú čipku, nevídaný tkaný sieťovaný vzor - len tak na kukuričnom poli. Aj svetlo v krajine je milé a rozmarné – sýte a šťavnaté farby žiaria v poli, na okolitých stromoch i vo fialovom horizonte pohorí. Áno, dozvedela som sa, že sme pred Vlkanovou a vzadu vidno aj Krížnu... Pekný kúsok sveta. Hutné pozemské farby pohládza jasná obloha. Na prvý pohľad doslovne biela, bezfarebná. Treba sa lepšie prizrieť, až potom zbadáme velebné jemnučké odtiene beláskavej, ružovkastej, orgovánovej fialkastej...

Treba nosiť fotoaparát stále a nevšedné momenty pozastaviť naveky. A ešte treba mať múdre a talentované oči. Ja Vám všetkým krásne ďakujem. Tak teda fotografujte.