Botticelliho slávny obraz „Zrodenie Venuše“ bol prvý veľkorozmerný renesančný obraz so svetským, mytologickým námetom (obdiv antiky patril k hlavným črtám renesancie). Pôvabne znázorňuje udalosti z klasickej mytológie, kedy bohyňa v okamihu svojho zrodu vystupuje z mora. V diele sa prelínajú stredoveké i staroveké vplyvy (tvary gotického umenia, čo je štýl stredovekej severnej Európy so štylizáciou starovekých rímskych reliéfov). Podobné prelínanie sa stredovekých a starovekých vplyvov sa objavuje vo veľkej časti raného renesančného umenia. Ukážkovo reprezentuje renesančnú sekularizačnú tendenciu (sekuralizmus - tendencia hodnotiť medziľudské vzťahy nezávisle od náboženských hodnôt, zvykov a inštitúcií). Má byť znovuzrodením starovekého ideálu krásy v období ranej renesancie. Botticelli mal skvelé znalosti gréckej mytológie a zrejme to ho inšpirovalo k vzniku diela „Zrodenie Venuše“( v známom mytologickom príbehu je gréckou bohyňou krásy a lásky Afrodite, v rímskej adaptácii to je Venuša). Pomenovaný bol na základe mylnej interpretácie námetu a názov pochádza až z 19. storočia. Maľba zobrazuje príchod Venuše na svet, vynárajúcej sa z morských vĺn, nie jej zrodenie. Podľa vzoru gréckych sôch stojí nahá Venuša v strede obrazu v nenútenom postoji, jej postava je len zľahka načrtnutá. Pokojné, ale dynamicky pôsobiace správanie ústrednej postavy dodáva obrazu prívetivý kľud. Ikonografické pramene tejto maľby sú sporné. Spomínajú sa rôzne námety, ako napr. inšpirácia Homérom, Ovídiom či maliarovým vzdialeným priateľom a básnikom Angelom Polizianom. Do úvahy prichádzajú i ďalšie námety z antickej literatúry, ale nič z toho presne nezodpovedá dielu. Interpretácia diela je teda sporná, no napriek tomu svedčí o vzrastajúcom záujme o duchovné dedičstvo staroveku.
