Zvukový film
Vývoj zvukového filmu
Aj napriek technickým nedostatkom zvukovej technológie založenej zväčša na princípe spojenia projektoru s gramofónom, zaznamenal zvuk značný komerčný úspech už pred 1. svetovou vojnou. Firma Gaumont vyrobila viac ako 200 zvukových filmov a v Londýne dokonca existovalo špeciálne kino, kde sa tieto filmy premietali. Ich najväčším problémom bola obmedzená dĺžka filmu. Najdlhšie trvali 20 minút, preto behom 1. svetovej vojny upadli do zabudnutia. Technici začiatkom 20.r. využili vo svojich experimentoch predovšetkým optický záznam zvuku, čím vytvorili efektívny prostriedok na ozvučovanie filmu. Záznamom zvuku priamo na okraji filmového pásu bol ihneď vyriešený problém dĺžky aj dokonalej synchrónnosti.
Začiatok éry zvukového filmu
6.10.1927 bola premiéra filmu Jazzový spevák, čím bola zahájená éra zvukového filmu. V tej dobe sa v USA predalo denne 8 miliónov vstupeniek, pričom v Nemecku to bol necelý milión. V nasledujúcich piatich rokoch sa od základu zmenila technika, prístrojové zariadenie a vôbec celková tvár filmu. Rok pred tým bola síce premiéra zvukového filmu Don Juan, v ktorej však bola použitá len hudba hraná zo špeciálne upraveného gramofónu. Vo filme Jazzový spevák bolo prvýkrát počuté hovorené slovo – monológ obľúbenej hviezdy brodwayských muzikálov, ktorý obsahoval 250 slov. „Say, listen to this...“ – to boli prvé slová znejúce z filmového plátna. Tento film bol záchranou pre Warner Bros, ktorí sa v roku 1925 nachádzali už po tretíkrát vo vážnej kríze. Napriek nadšeniu trvalo celých 5 rokov, kým sa zvukový film vôbec presadil. Štúdiá museli nakúpiť zvukové zariadenia v cene od 1 milióna dolárov za kus. Napriek vysokým nákladom sa počet zvukových kín rýchlo zvyšoval. V roku 1928 existovalo 500 zvukových kín a 20 000 nemých. V roku 1929 to bolo 1300 a o pol roka neskôr už 5200 zvukových kín.
Pri natáčaní prvých zvukových filmov boli herci nútení hovoriť stále smerom k mikrofónu, ukrytému niekde v kvetináči. To značne obmedzovalo ich pohyb a hereckú akciu vôbec. Z toho vyplývali scény v jednom zábere, čo malo v radoch klasických filmových umelcov množstvo odporcov. Natáčanie v exteriéroch bolo takmer nemožné vzhľadom k množstvu parazitných zvukov, ktoré katastrofálne narušovali zrozumiteľnosť dialógov. Tieto problémy boli riešené systémom zadnej projekcie, čo znamená, že na špeciálne plátno pred ktorým prebiehala herecká akcia, premietali exteriérové zábery pozadí.
Hoci zvuk znamenal geniálny pokrok v smerovaní filmového priemyslu, bol aj synonymom pre koniec hviezd nemého filmu. Mnohých hlas sa na plátne javil smiešny a svoju úlohu zohrala aj jazyková bariéra. Kvôli týmto aspektom museli osobnosti ako Emil Jannings a Pola Negriová opustiť Hollywood.