Niektoré typy krojov

Farebná jednoduchosť a striedmosť vo výzdobe - to sú základné črty tradičného ľudového odevu z kopaníc. Myjava bola vždy predovšetkým evanjelickým krajom a tým bol ovplyvnený aj vzhľad myjavského kroja, ktorého jednoduchosť bola v protiklade s farebnosťou a zdobením krojov okolitých katolíckych oblastí. Myjavský kroj má pomerne málo výšiviek, zdobia ho biele čipky, filigránové gombíky a spony. Základný mužský odev tvoria čižmy, huňaté nohavice, košeľa, kamizola a klobúk, ktorý môže byť dozdobený bielym kohútim perom. Ženský kroj obsahuje súčiastky: čižmy, rubáš, kasanica, fertucha, rukávce, mašle, prucel a ručník alebo čepiec. Okrem toho poznáme aj detský kroj. Chlapci nosili konopné nohavice, košeľu a vo sviatok aj klobúčik či kamizolu. Dievčatá mávali na sebe sukňu s opleckom, rukávce a zásterku. Na zhotovovanie detských odevov sa v minulosti z dôvodu úspory materiálu často využívali obnosené šaty dospelých.

Ak povieme "myjavský kroj", väčšina z nás si zrejme hneď predstaví modro-bielu kombináciu ľudového odevu. No okrem nej sa na Myjavsku používali aj krojové súčasti iných farieb. Najmä pri slávnostných príležitostiach, akou bola napríklad svadba. Vtedy mali na sebe ženy žltú kasanicu, zelený prucel a zriedkavé neboli ani iné odtiene modrej. U mužov sa farebnosť odevu nemenila.

Odev Dobronivčanov je odevom podpolianskeho typu so znakmi hontianskymi i novohradskými. Súvisí to s polohou Dobrej Nivy, ktorá leží na rozhraní Zvolena, Hontu a Novohradu. Konkrétne zvykneme hovoriť o dobronivskom variante odevu podpolianskej oblasti. Nosia ho ešte v Brezinách, Podzámčoku, Michalkovej, Kráľovej, Babinej, Sáse, Piiešovciach, Bacúrove, Dubovom, Ostrej Lúke, Žibritove, ale i dedinkách v Štiavnických vrchoch badať v ľudovom odeve vplyv tohto regiónu. Pôvodne sa takmer celý zhotovoval z doma tkaného materiálu.

Mužský odev tvorila košeľa, pôvodne "šťepená" alebo vyšitá vpredu prírodnou nevybielenou niťou. Výšivka bola i na golieri, manžetách a zberaných riasených častiach (rancach) rukáva pri manžetách i na pleciach. Neskôr sa vyšívali najmä pre mladých hojnejšie krížikovou technikou s použitím čiernej nite tak, že sa celá plocha vyplnila súvisle krížikmi a ornament vlastne tvorila nevyšitá časť plátna, čo bolo na domácom plátne značne náročné a pracné, ale efektné. Ďalšou súčasťou oblečenia muža boli plátenné široké riasené nohavice "gafi", šité zo štyroch kusov plátna a dlhé po sáru čižmy. Na spodku boli rozstrapkané. Zdobila ich ažúrová (ďierkovaná) výšivka prírodnou, neskôr čiernou niťou krížikovou technikou. Na gatách vpredu nikdy nesmela chýbať zástera zhotovená tou istou technikou i tou istou výšivkou zdobená ako gaty, ale len z jedného kusa plátna. Neskôr bola aj z plátna čierneho (pousúkna) a vtedy bývala vyšitá v dolnej časti nad strapcami pestrými niťami, pričom sa dávala prednosť kvetom zobrazených geometricky ako pri tkaninách. K odevu patrili čižmi a klobúk. V zime sa nosili biele súkenné nohavice, čierna kabanica a kožúštek s rukávmi i bez nich.

Ženský odev bol rozmanitejší. Najspodnejšiu časť odevu tvoril "rubáč", hore s činovaťovou "stánkou". Zvyčajne bola tkaná bielymi a červenými alebo i čiernymi prietkami. Spodná časť rubáča bola ušitá z dvoch dielov domáceho plátna a na bokoch boli všité "kľíňľ', a bol širší. Na hornú časť tela sa obliekalo oplecko s krátkymi naberanými prednými a zadnými dielmi, aby bolo vidieť stanku. Oplecko bolo bohato riasené okolo rúk nad lakťom a ukončené "fodramľ' alebo "goľierikom" na rancoch vyšité podobne ako mužská košeľa. Tu sa však už objavuje i červená alebo modrá farba. Na oplecko sa obliekal spočiatku len v zime alebo vo sviatok krátky živôtik "prucľak" z kvietkovaného (pierkavího) kúpenského plátna, lemovaného glotom, tiež polosúknom a zdobeného zvláštne prekladanými stužkami. Na podolok rubáča sa obliekala biela sukňa (kinťeš) v páse na riasení a na spodku vyšitý a štepený len čiernou niťou. Na túto sukňu sa obliekala i vrchná sukňa (kitľa) z čiernej látky (oľej, pousúkno, glot, farbiarsko). Na spodku na rube bola vždy podšitá obyčajne červeným "oľejom" a vyšitá či štepená podobne, ako som spomenul pri spodnej sukni, ale už farebnými niťami, z ktorých boli obľúbené červené a rôzne odtiene modrej a zelenej farby. V dolnej časti výšivku striedali farebné stužky väčšinou tých istých farieb. Biela sukňa pod vykasanou (opnutou) vrchnou sukňou pri slávnostných príležitostiach pôsobila veľmi dekoratívne svojou farebnosťou a tiež preto, že obe boli skladané a vpredu ešte prepásané širokou skladanou zásterou (šatou), zdobenou a vyšitou tým istým spôsobom dolu i na rancoch ako vrchná sukňa, pričom sa na nej nosila najmä vo sviatok z vlny a neskôr i z pamuku tkaná rovná zástera (vlňienka) s tkaným ornamentom v hornej i dolnej časti. Nosila sa i bez šaty na "kiňteš" alebo i "kitľu", Táto zástera je na Slovensku dosť vzácna a náramne pripomína zástery balkánskych Slovanov. I ženy nosili kožúštek s rukávmi vyšitý farebnými kvetmi. Predtým sa nosila i kabanica i "menťiek", neskôr v zime krátky kabátec (kacabaj) alebo do drieku šitý kabát. Niekedy si ženy pod sukne obliekali i krátku vzadu naberanú suknicu "riťešír". Na čo slúžil, to hovorí jeho názov. Široké boky boli totiž ozdobou Dobronivčanky. Hlavu zdobil vyšívaný priliehavý čepiec (kápka), vlasy česali "do kotúčky" s vrkočmi okrúíenými okolo hlavy a vpredu na "na púťec". Vlasy na čele boli orámované čiernou zamatkou "zamaťíkom", ktorý kotúčkou držal vrkoče a tie dávali konečný tvar a formu čepca. Na hlave nosili bielu vyšívanú šatku alebo "hatiasku" so strapcami. Mladé ženy neskôr nosili i bielu vyšívanú šatku z "ťilangu". Veľmi zaujímavo pôsobilo i zavitie hlavy do "uťeráča". Bol to dlhý kus plátna široký asi 30 cm a na koncoch vyšitý drobnou čiernou výšivkou a dierkovaním. Obrúbený bol na koncoch čipkou. Vzadu spadal štvormo založený zarovno so sukňou. Z čepca spadali i dva páry stúh "ľietavke" a vzadu na mašľu uviazané kvetované šíroké stuhy (ripsouke). Dievčatá sa česali do dvoch vrkočov okolo hlavy a vpredu na pótec alebo si zapletali vlasy do jedného vrkoča, na ktorý priväzovali pri koreňoch vlasov širokú "vibíjanú" stuhu a užšiu uviazali na koniec vrkoča spôsobom "na slučku".

Košieľka legendárna časť mužského kroja zakrýva hruď, brucho je holé, má široké rukávy. Zdobí ju výšivka oranžovej farby, ktorá je umiestnená vpredu na hrudi a v priečnych pásoch na rukávoch. Pôvodná výšivka bola zhotovená „pravou“ ihlou – hrachovinka a okolo nej polhviezdy. Bola doplnená paličkovanou čipkou – viazanie a na konci rukáva obháčkovaná spevňujúcou vzorkou. Gety sú široké, siahajúce pod kolená, v páse stiahnuté tkanicou. Spodná časť nohavíc je podšitá dvojmo a ukončená strapcami. Asi 10-15 cm od spodného okraja gate zdobí výšivka – tureckie dierki (ažúrka vyšitá pravou ihlou a neskôr furma, nad ktorou sú polhviezdy, bosorky). Klobúčik vysoký asi 3-4cm s malou strieškou, ozdobený ručne robenou retiazkou. Retiazka je 10-12, niekedy v 14 radoch pripojená na 4 stĺpiky – vežičky. Šatka červenej farby so strapcami je pestrým doplnkom kroja, nosí sa spustená dole spod opasku. Opasok bol z čiernej kože, široký asi 12 cm, zapínal sa na 3 pracky zo žltého alebo bieleho kovu. Na opasku bolo ukryté vrecko na peniaze. Dnes sa nosia opasky najmä zo surovej kože a čierne. Kožuštek je skutočným skvostom remeselnej zručnosti detvianskych mužov. Robí sa z doma vyrobenej a na červeno zafarbenej barančiny. Celý je ozdobený ornamentmi z rôznofarebných koží. Prizdobuje sa tiež rôznymi kovovými nitmi. Okraj kožušteka zdobí čierna barančina. Kabanica je šitá z čierneho súkna na spôsob krátkeho kabáta. Predné časti kabanice boli v hornej časti pri krku spojené remeňom. Lemovanie okolo krajov a v rohu predného dielu je zdobené červeným súknom. Dozdobená je stočenou červeno-zelenou vlnou. Nenosí sa oblečená klasicky, ale prevesená cez rameno.

Spodňa tvorí spodnú časť kroja. Je to po pás siahajúca sukňa z hrubého nebieleného domáceho plátna, na ktorej je prišitá stánka. Je tkaná z červenej pamokovej nite s bielymi vzormi, ktoré smerovali zhora nadol, niekedy sa vystriedali farebné kvetinové vzory a v smútku sa červená menila na čiernu. Na pleciach ju držali pentle. Oplecko mladšie ženy nosili oplecká bohato vyšívané s nespočetným množstvom ornamentov, vyšívaniu ktorých venovali Detvianky najväčiu pozornosť. Staršie oplecká boli celoplošne vyšívané ľanovou nebielenou niťou na ľanovom plátne. Na výzdobu tiež používali paličkovú čipku, ktorú aplikovali vodorovne alebo zvisle, okolo nej bola bohatá výšivka. Novšie oplecká sú vyšívané farebnými niťami, prevažne oranžovými a žltými odtieňmi, doplnené farebnou furmou (výšivka na vyťahaných nitkách – hrachovinka). Nezriedka sa nosia oplecká vyšívané červeným pamokom, ktoré sú doplnené tkaným pásom rovnakej farby. Ku skvostom patria hlavne oplecká, ktoré sú podkladané trútrom a tylom. Brusliak je to vlastne ľajblík, ktorý zakrýva prsia a malú časť pod pazuchami. Pôvodné boli šité z mnohých malých kúskov. Boli ozdobené výšivkou a neskôr sa prišívali rôzne flitre a korálky – tzv. limbačky. Čepiec, ktorý nosili vydaté ženy. V minulosti boli háčkované alebo vyšívané na tyle a upevnené na hlave pomocou kotúčky z vlasov. Na zadnej časti bola upevnená šnúrka do mašle a visela dole k pásu. Neskôr sa začali vyšívané a háčkované kápky dopĺňať rôznymi korálkami – striedali sa osve, limbačky, pučienky. Staršie ženy si viazali na kápku šatku. Pôvodne bola vyšívaná bielou dierkovanou výšivkou, ktorú vystriedala farebná šatka z modernejších materiálov. Zásterka Šata – pôvodné zásterky na bežný deň (do roboty) neboli zdobené a boli z modrého perkálu. Na sviatok do kostola sa nosili šaty glotové, zospodu vyšívané a dookola obšité čipkou – často sa používala paličková čipka. Šikovnejšie ženy mali šatu vyšívanú aj okolo tzv. zubami. Zásterka bola husto nazberkaná do obalku a na páse sa uväzovala tkanicou. Dnešné zásterky majú vzor vyšitý bohatými vzormi do širokých venčekov ako na sukniach. Sukňa pôvodné sukne boli barchetové a farbiarske. Na páse boli husto naskladané do širokého obalku, zospodu podšité inou farebnou látkou – bľach. Výšivka bola veľmi skromná – len úzky venček asi 15-20 cm od spodku sukne alebo vôbec žiadna. Vydaté ženy si sukne “opínali” – prednú časť sukne si podkladali a upevnili pod šnúrku na obalku. Nová doba so sebou priniesla aj nové materiály – dnes sa nosia sukne zamatové alebo zo zmesových materiálov a výšivka je omnoho bohatšia ako na pôvodných sukniach. Tiež sa zmenila farebnosť – široké vence kvetov hýria všetkými farbami. Krodeľ je to veľká trojrohá šatka, ktorá sa uväzovala popod pazuchy smerom dozadu. Základ tvorilo domáce plátno – po obvode obšité úzkou krajkou – andzesom. Pôvodne bol andzes háčkovaný alebo vyšívaný. Na ňom bola prišitá široká krajka – štikeraj, ktorý bol bohato nazberkaný. Staršie ženy pôvodne nosili krodle z naviazaných strapcov. Niektoré si štikeraj vyšívali a tiež aj háčkovali – čipkovaný krodeľ.

Ostatné kroje si môžete pozrieť tu: