Spolu na druhej strane
Stála som na vrchu veže. Pomalými krokmi som sa posúvala dopredu. Naposledy som sa pozrela na východ slnka. Otočila som sa, akoby som si to rozmyslela, no len som roztiahla ruky, poslednýkrát sa nadýchla, spravila krok do prázdna a už len padala. Usmievala sa a padala. Pozerala sa na modrú oblohu a padala. Vietor sa hral s mojimi blond vlasmi. Ten pád bol úžasný a nekonečný. Vždy ma zaujímalo, ako prebieha smrť. Čo pri tom človek prežíva? Aké sú jeho pocity? Myslí na niekoho? Na rodičov a babku… Na nich som celý počas celého pádu myslela. Od svojich desiatich rokov som žila bez mamy a otca. Zahynuli pri autonehode. Práve vtedy, keď sme sa vracali z môjho baletného predstavenia ako jedna skvelá, bezproblémová rodina. Sedeli v prvom rade. Nespúšťali zo mňa oči a tlieskali. Celí pyšní na svoju jedinú dcéru. Nič tento večer nemohlo pokaziť. Skoro. Len pár metrov nás delilo od domu. Stačilo iba prejsť cez most. Iba cez jeden blbý starý most. Spievali sme si a boli sme šťastní, že sme spolu.Veľa si toho nepamätám. Iba usmiatych rodičov a biele svetlo kamiónu. Potom už iba prevrátené auto a krv. Plno krvi.
Stála som pred autom. No nebola som to ja, iba moja duša. Neviem, ako som sa tam dostala. Nič mi nebolo. Žiadne zranenia. To isté som nemohla povedať o svojich rodičoch. Neboli pri mne. Vyťahovali naše telá z auta, ktoré bolo na šrot. Ich a ani moje telo nejavili známky života. Utekala som k nim. Snažila som sa im pomôcť. Ale oni ma nevideli, ani nepočuli. Chcela som byť ich strážnym anjelom. Opatrovať, sledovať ich priebeh života, ktorý je, ako som zistila, veľmi krátky a nikto nevie, kedy sa ocitneme na druhej strane.
Nedokázala som to. Videla som iba, ako ich vezú do nemocnice. Musela som ísť s nimi. Vravela som im, že sú silní a že ich potrebujem tak isto, ako oni potrebujú mňa. Čakala som za dverami, kým neskončí operácia. Blúdila som po chodbách a hľadala svoje telo. Bolo tam. Koľko ľudí môže povedať, že stálo pri svojom vlastnom tele? Málokto. Po štyroch hodinách neúnavného čakania som bola pripravená na najhoršie. Aj sa tak stalo. Odišli. Moji rodičia odišli.
Ale kde? Na druhú stranu? Existuje vôbec druhá strana? Nikto nevie, kým sa tam neocitne. Poslednýkrát som sa na nich pozrela. Boli bledí. Nikto by nepostrehol, že duše neobývajú ich bezvládne telá. A čo bude so mnou? Stála som pri svojom tele. Tie modré oči, ktoré sa tak radi smiali, boli zavreté. Pery boli suché a pomaly menili farbu. V ruke som mala infúziu. Ako som sa na seba pozerala, na chodbu prenikalo biele svetlo. Presne take, ako pri tej nehode. Niečo ma k nemu priťahovalo. Podišla som k dverám, sebaisto a pomaly som ich otvorila a kráčala za svetlom. Na rozlúčku so životom mi hrala príjemná hudba. Neviem, odkiaľ sa vzala. No po tomto dni mi hudba robila najmenšie starosti. Približovala som sa ku svetlu. Stále som bola bližšie a bližšie, až ma svetlo celú pohltilo. Nezmizla som. Ani som neprestala existovať. Opäť v nemocnici. Opäť som tam bola. Ale už nie ako duch. Ale ako človek. Dýchajúci a vnímajúci človek. Síce na nepohodlnom nemocničnom lôžku, ale živá. Bol pri mne človek. Jediný človek, ktorý mi ostal. Moja večne optimistická a stále mladá babka. Na jej tvári boli iba malé náznaky staroby. V bielej blúzke vyzerala ako môj strážny anjel. Držala ma za ruku a ja som cítila jej teplo a ochranu.
