Základné informácie
Tatranský národný park (skratka TANAP) je jeden z deviatich národných parkov na Slovensku a je zároveň najstarší národný park na Slovensku. Bol založený 1. januára 1949 a o päť rokov neskôr sa vytvoril národný park aj na poľskej strane Tatier s názvom Tatrzański Park Narodowiy. Tatranský národný park je zaradený aj do sústavy NATURA 2000.
Spolu s poľským národným parkom sú Vysoké Tatry od roku 1993 Biosferickou rezerváciou UNESCO. Krása tatranskej prírody a jej neoceniteľná hodnota bola dôvodom pre zaradenie územia národného parku v roku 1993 rozhodnutím UNESCO do siete biosférických rezervácií v rámci programu MaB (Človek a biosféra). Park obsahuje 600 km turistických chodníkov a 16 označených a udržiavaných cyklistických chodníkov.
Tvorí ho najvyššia horská skupina v karpatskom oblúku s najvyšším vrcholom – Gerlachovským štítom (2655 m n. m.). Územie národného parku zaberá rozlohu 73 800 ha, jeho ochranné pásmo 30 703 ha. Rozprestiera sa na území Žilinského a Prešovského kraja v okresoch Tvrdošín, Liptovský Mikuláš, Poprad a Kežmarok.
História
Záujem o poznávanie tatranskej prírody bol v dávnych dobách podmieňovaný zvedavosťou prvých návštevníkov vysokohorského prostredia a veľmi rýchlo aj hospodárskou aktivitou. Svet poznal Vysoké Tatry ako „Snežné hory“. Prvú vytlačenú zmienku o nich prinieslo dielo Juraja Wernhera De admirandis Hungariae aquis hipomnemation (Bazilej, 1549).
Ochrana prírody v stredoveku bola neznámym pojmom. Donačné listiny uhorských panovníkov nezaväzovali majiteľov pozemkov, aby chránili prírodu. Tí však v rámci svojich majetkových aktivít vydávali rôzne zákazy a príkazy regulujúce ťažbu v lesoch, rybolov a odstrel zveri. Jeho členovia si vytýčili za cieľ hájiť kamzičiu zver. Riaditeľ kúpeľov v Starom Smokovci Eduard Blasy sa zaslúžil v roku 1881 o založenie prvého poľovníckeho ochranného spolku a v roku 1883 o úpravu hájenia kamzičej zveri.
V rokoch 1919 – 1921 pokračovali prípravy smerujúce k vyhláseniu Tatranského národného parku. Navrátilov projekt bol prepracovaný. Územie navrhovaného národného parku bolo zväčšené o Liptovské hole, zmenou bolo to, že severnú a južnú hranicu parku mala tvoriť Cesta Slobody. Západná a severozápadná hranica mala prechádzať okrajom Suchej doliny na hrebeň Oravskej Magury. Národná rada 18. decembra 1948 prijala zákon o Tatranskom národnom parku.
Geomorfologické členenie Tatier
V zmysle geomorfologického členenia celok Tatry môžeme zaradiť do podsústavy Karpát, provincia Západné Karpaty, subprovincia Vnútorné Západne Karpaty a v rámci nich do Fatransko-tatranskej oblasti. Tatry majú pretiahnutý tvar v smere východ – západ medzi Suchou dolinou až po Tatranskú Kotlinu. Južná hranica sa nachádza v Podtatranskej kotline. Severná hranica v Podtatranskej brázde.
Geomorfologický celok Tatry sa člení na dva podcelky: Východné Tatry a Západné Tatry. Východné a Západné Tatry oddeľuje Ľaliové sedlo.
Západné Tatry sa delia na časti: Osobitá, Sivý Vrch, Liptovské Tatry, Roháče, Červené vrchy a Liptovské kopy. Najvyšším vrchom Západných Tatier je Bystrá (2248 m), V západných Tatrách je 29 vrcholov s nadmorskou výškou nad 2000 m.
Východné Tatry sa delia na dve časti: Vysoké Tatry a Belianske Tatry. Oddeľuje ich Kopské sedlo. Vo Vysokých Tatrách je 25 vrcholov s výškou nad 2500 m. n. m. V Belianských Tatrách najvyšší vrchol dosahuje Havran (2151,5 m) potom nasleduje Ždiarska vidla (2141,6 m).