Historia

Pôvodne boli najstaršie stopy ľudského osídlenia na území dnešného Paríža objavené v roku 1991 pri stavebných prácach v štvrti Bercy na ľavom brehu bývalého ramena Seiny. Pozostatky osady zo 4. a 3. tisícročia pred Kr. skrývali monoxyl, šíp a luk a kostené a kamenné nástroje. V roku 2008 bol uskutočnený archeologický objav, ktorý posúva najstaršie osídlenie až do obdobia mezolitu (8000 - 6500 pred Kr.). Neďaleko Seiny boli na predpokladanom brehu bývalého riečneho ramena v 15. obvode v ulici Rue Henry-Farman oproti parížskemu heliportu objavené pozostatky lovcov a zberačov. Miesto bolo opätovne osídlené i v neskorších dobách, v neolite a mladšej dobe železnej. Okolo roku 300 pred Kr. sa na ostrove v Seine usadili Galovia z kmeňa Parisov, ktorí založili oppidum nazvané Lutetia (po slovensky Lutécia, po francúzsky Lutece; čiže „barinaté miesto“), respektíve Lutetia Parisiorum. Tradične býva za tento ostrov považovaný ostrov Cité. Zlatý statér (Musée Carnavalet) Archeologické prieskumy v rokoch 1994 - 2005 ale túto teóriu narušili. Objav veľkého opevneného priestoru o rozlohe 15 ha na území dnešného mesta Nanterre spochybňuje význam hlavného osídlenia na ostrove Cité v dobe pred rímskou nadvládou. Z 1. storočia pred Kr. sa zachovali zlaté mince (statéry), ktoré Parisiovia razili, a tiež prvá písomná zmienka o Lutetii, ktorú zanechal Gaius Iulius Caesar z roku 53 pred Kr. vo svojich Zápiskoch o vojne galskej, kde i stručne charakterizoval, že ich mesto leží na ostrove. V máji 52 pred Kr. sa uskutočnila pri Lutetii bitka v ktorej zvíťazil Ceasarov vojvodca Titus Labienus nad galskými kmeňmi Aulerkov, Senonov a Parisiov. Galovia radšej zničili mosty a vypálili vlastné mesto než by ho prenechali Rimanom. Tí však neobnovili sídlo na ostrove, ale založili nové centrum na južnom, ľavom brehu Seiny, ktorému dali tradičný rímsky pravidelný pôdorys. Oblasť okolo rieky, najmä na severnom, pravom brehu bola veľmi močaristá a územie ponúkalo len niekoľko málo pevných miest. Na juhu naopak vystupovalo návršie (dnešný Montagne Sainte-Genevieve) na ktorého vrcholku sa nachádzalo centrum novej Lutetie. Hugo Kapet na tróne Po páde rímskej nadvlády v roku 508 Chlodovik I. urobil z mesta hlavné mesto Franskej ríše. Chlodovik I. začal v roku 511 výstavbu katedrály sv. Etienna na Île de la Cité. Tam tiež vyrástla pevnosť na obranu pred Vikingami po r. 800, no 28. marca 845 bol Paríž vikingskými nájazdníkmi dobytý. Slabosť posledných karolínskych francúzskych kráľov viedla k postupnému nárastu moci parížskych grófov. Odo I., gróf parížsky, bol zvolený za kráľa Francúzska napriek nárokom Karola III. Dynastický spor bol vyriešený až v roku 987, keď bol Hugo Kapet, parížsky gróf, zvolený po smrti posledného kráľa z rodu Karolovcov za francúzskeho kráľa. Kapet urobil z Paríža sídelné mesto svojho kráľovstva a založil kráľovský rod Kapetovcov, ktorý vládol vo Francúzsku v priamej línii až do roku 1328. Paríž ako sídlo Kapetovcov získal na význame a získal tým jasnú prevahu nad mestom Orléans. Na začiatku 11. storočia (posledná zmienka v roku 1007) mizne titul parížskeho grófa a parížske grófstvo ako samostatné územie zaniká, lebo územie je plne v rukách kráľa. Katedrála Notre-Dame Mesto začalo vyrastať i na druhom brehu. V roku 1137 bol mestský trh presunutý z námestia Place de Greve (dnešné Place de l’Hôtel-de-Ville) na nové miesto na pravom brehu na okraji mesta. Vznikla tak tržnica, neskoršia Les Halles. Prvá zastrešená tržnica bola otvorená v roku 1181. Na pravom brehu v roku 1154 začalo odvodňovanie močiarov medzi mestom a Montmartrom, čím sa začala formovať nová štvrť Marais. V roku 1163 biskup Maurice de Sully začal výstavbu katedrály Notre-Dame na ostrove Cité, ktorá nahradila predchádzajúci chrám Saint-Étiene. Pri tom bola zbúraná aj nemocnice Hôtel-Dieu a postavená stranou nová. 19. mája 1182 bol vysvätený hlavný oltár katedrály. Kráľ Filip II. August (1165 – 1223) sa veľmi zaslúžil o rozvoj Paríža, lebo dal vybudovať mohutné mestské hradby. Pred svojim odchodom na tretiu križiacku výpravu nariadil vybudovať kamenné hradby okolo celého Paríža. Najprv vznikli hradby v rokoch 1190 – 1209 na pravom brehu. Na ľavom brehu prebiehala výstavba v rokoch 1200 – 1215. Chránené územia zahŕňalo 253 ha na oboch stranách rieky. Súčasne začal ako súčasť opevnenia budovať na pravom brehu na západnom okraji mesta kráľovský Louvre ako mocnú pevnosť (prvá časť bola dokončená v roku 1202), kam presídlil z Palais de la Cité, tradičného kráľovského paláca na ostrove Cité. V roku 1200 sa strhla medzi študentmi a oddielmi parížskeho prévôta bitka pri ktorej zomrelo päť osôb. Aby panovník zabránil ďalším konfliktom, udelil profesorom a študentom privilégium, podľa ktorého spadali pod jurisdikciu parížskeho biskupa. Tým dal základ ku vzniku Parížskej univerzity. Univerzitu uznal pápež Inocent III. vo svojej bule v roku 1215, ktorú roku 1231 potvrdil Gregor IX. Jednotlivé internáty sa sústreďovali na ľavom brehu. Najznámejšiu z nich, College de Sorbonne založil v roku 1257 Robert de Sorbon. S miestnou univerzitou sú spojené mená významných teológov ako napr. Albert Veľký a Tomáš Akvinský. Interiér Sainte-Chapelle Stredoveký Paríž sa pomaly rozdelil na dva odlišné celky. Na pravom brehu sídlil kráľ a obchodníci, prevládalo tu preto hospodárstvo a politika a na ľavom brehu Seiny sa formovalo intelektuálne centrum. Aj dlhá vláda Ľudovít IX. (1226 – 1270) znamenala pre Paríž významné zmeny. 26. apríla 1248 bola vysvätená na ostrove Cité Sainte Chapelle, v roku 1254 založil nemocnicu Quinze-Vingt určenú nevidiacim. Okolo roku 1250 vznikol Cura Regis alebo Parížsky parlament ako kráľovský súdny dvor, ktorého jedinou právomocou bolo súdiť. Napriek názvu nešlo o miestny súd, ale jeho právomoci siahali od Pikardie k Auvergne a od Pays de la Loire k Champagne. Okolo roku 1300 bol spísaný prvý zoznam názvov parížskych ulíc. V tej dobe v meste žilo asi 150 000 – 200 000 obyvateľov. V stredoveku Paríž prosperoval ako obchodné a intelektuálne centrum, jeho rozvoj dočasne prerušovali morové epidémie v 14. storočí a potom najmä storočná vojna s Anglickom v 15. storočí, ktoré viedli k tomu, že dvor mesto prechodne dokonca opustil. Za vlády kráľa Ľudovíta XIV., Kráľa Slnka (1643 – 1715) kráľovskú rezidenciu presídlili do blízkeho Versailles. V tomto období, označovanom ako Le Grand Siecle („Veľké Storočie“), bolo v meste vybudované veľké množstvo veľkolepých palácov a ďalších budov. Bastila – námestie Veľká francúzska revolúcia sa začala dobytím Bastily 14. júla 1789. V roku 1799 Napoleon Bonaparte využil nestabilitu novej vlády a chopil sa moci, najskôr ako prvý konzul, v roku 1804 sa potom v katedrále Notre-Dame sám korunoval za francúzskeho cisára. Chcel z Paríža vytvoriť najkrajšie mesto na svete. Za jeho vlády vyrástlo v Paríži najmä množstvo veľkolepých pomníkov. V roku 1814 Paríž dobyli anglické, pruské, rakúske a ruské vojská a Napoleon bol vypovedaný na ostrov Elbu. Do Paríža sa síce po úteku z ostrova v roku 1815 vrátil, ale po porážke pri Waterloo bol definitívne zosadený a deportovaný na Ostrov Svätej Heleny, kde v roku 1821 zomrel. Po druhej revolúcii v r. 1848, ktorá zvrhla krátko trvajúcu monarchiu, sa v čase neistoty chopil moci štátnym prevratom Napoleonov synovec, ktorý sa ako Napoleon III. vyhlásil v r. 1851 za cisára. Za jeho vlády Paríž rozkvitol na najkrajšie mesto Európy. Za to vďačí predovšetkým barónovi Haussmannovi, ktorý realizoval veľkolepú premenu stredovekého mesta na mesto so vzdušnými bulvármi a ulicami. Cisárstvo ukončila v roku 1870 prehraná prusko-francúzska vojna, končiaca sa obliehaním Paríža, nasledovanom Parížskou komúnou. Koniec 19. storočia predstavuje opäť obdobie veľkého rozmachu Paríža, nazývané tiež La Belle Époque („Krásna epocha“), ktoré dokumentuje usporiadanie Svetovej výstavy v r. 1889, pre ktorú bola vybudovaná Eiffelova veža, dnešný symbol Paríža. Paríž sa stal výstavným mestom, plným novo budovaných budov v štýle secesie. V roku 1900 Paríž usporiadal letné olympijské hry a ďalšie v roku 1924. V 60. rokoch sa Paríž opäť stal strediskom rozvoja modernej architektúry. To bolo symbolizované predovšetkým výstavbou obchodnej štvrte La Défense na západnom okraji mesta, ktorá sa stala moderným administratívnym centrom Európy. Komplex bol v roku 1989 doplnený budovou La Grande Arche („Veľký Oblúk“), ohromnou deravou kockou, do ktorej by sa vošla aj katedrála Notre-Dame. Ďalšou významnou stavbou bol mrakodrap Tour Montparnasse, vybudovaný r. 1973, v čase stavby najvyššia budova v Európe.